Eva Mihočková
Autorka je šéfredaktorka portálu Zahraničná politika od septembra 2021. Ako novinárka začala pracovať v STV v roku 1998 a odvtedy postupne pôsobila v redakciách televízií TA3, RTVS, portálu Euractiv.sk a týždenníkov Plus7dní a Trend. Okrem SFPA spolupracuje aj s Nadáciou Zastavme korupciu.
Vláda Olafa Scholza stratila koaličnú väčšinu a krajinu čakajú vo februári predčasné voľby. Podľa analytika Jakuba Eberleho pravdepodobne vznikne na jar nová vládna dvojkoalícia podľa osvedčeného receptu CDU-CSU a SPD. Krajina potrebuje zásadné zmeny a nová vláda by mohla presadzovať spomalenie zelenej transformácie aj na úrovni EÚ.
Vláda Roberta Fica pristúpila k rozsiahlej konsolidácii verejných financií, ktorá zasiahne aj dlhodobo podfinancované oblasti ako sú zdravotníctvo a školstvo. Napriek tomu však v budúcom roku zvyšuje 13. dôchodok, na ktorý je v rozpočte vyčlenených 912 miliónov eur. Exministerka financií Brigita Schmögnerová vysvetľuje, že ako by mala vyzerať sociálne citlivá konsolidácia.
Pre životaschopnosť a budúcnosť EÚ je kľúčová efektívna strategická komunikácia, ktorej cieľom je budovať demokratickú bezpečnosť a odolnosť európskej spoločnosti. Táto úloha je obzvlášť dôležitá v krajinách V4, ktoré sú najviac ohrozené antieurópskou propagandou. Nevyhnutná je však efektívnejšia komunikácia, ktorá dokáže vzbudiť u ľudí emócie. EÚ tiež musí vyčleniť viac finančných zdrojov priamo občianskej spoločnosti a nezávislým médiám.
Andrej Babiš má dobré vyhliadky, aby sa stal budúcim českým premiérom. Problémy Fialovej koalície a odchod Pirátov z vlády môžu vytvárať priestor na budúcu koalíciu ODS a ANO. Potvrdzuje to aj riaditeľ SFPA Tomáš Strážay. Dodáva, že pre Babiša je inšpiráciou skôr Viktor Orbán ako Robert Fico, ale jeho prípadné budúce vládnutie nebude identickou kópiou maďarského ani slovenského modelu.
Najvyšší ústavní činitelia podpísali Memorandum k zahraničnopolitickému smerovaniu SR. Zopakovali v ňom tradičné postoje strany Smer o suverénnej zahraničnej politike, ktorá sa orientuje na štyri svetové strany a pridali aj slová o ukotvení v EU a NATO. Analytik SFPA Alexander Duleba však za tým vidí len všeobecné floskuly. Vysvetľuje, že Slovensko sa dostalo do medzinárodnej izolácie a nedokáže definovať svoje skutočné národné záujmy.
Tento rok rekapitulujeme 30 rokov slovenskej štátnosti a jej zahraničnej politiky. Na Slovensku je dnes relatívne veľa ľudí, čo si želajú zmenu kurzu zahraničnej politiky a odklon od globálneho Západu, ktorý reprezentuje USA i EU. To je veľká zmena v porovnaní s náladami v spoločnosti v 90. rokoch, keď ľudia nosili americké vlajky na bundách a túžili patriť k Západu… Kde sa to stalo?
Skutočne ide o narastajúce protizápadné názory, ktoré nie sú namierené len proti USA, ale celkovo proti Západu. Krátko po páde železnej opony tu bol spoločenský diskurz, že Slovensko sa musí vrátiť späť do Európy. Tým sa myslela západná Európa, ktorá reprezentovala moderný, vyspelý svet, či už hodnotovo, ekonomicky alebo geopoliticky. Slovensko sa tak malo vrátiť do toho priestoru, do ktorého patrilo ešte ako súčasť prvej Československej republiky v medzivojnovom období. Zhoda na takomto smerovaní sa dobre etablovala medzi politickými elitami i medzi bežnými ľuďmi. Potom prišlo krátke obdobie medzi rokmi 1994 – 1998, keď západné krajiny a inštitúcie začali Slovensko kritizovať pre jeho demokratické nedostatky v období mečiarizmu. Vtedy sa prvýkrát načrtla možnosť, že nemôžeme byť orientovaní len prozápadne, ale musíme si otvárať dvere aj na východ a budovať strategické partnerstvo s Ruskou federáciou. Boli to zadné vrátka vtedajšej politickej reprezentácie na čele s Vladimírom Mečiarom pre prípad, že by ich euroatlantické štruktúry odmietli. Potrebovali vytvoriť atmosféru, že je v poriadku obrátiť sa aj iným smerom ako len na Západ.
Potom však prišiel zvrat v roku 1998 a Slovensko na poslednú chvíľu naskočilo do integračného vlaku EÚ i NATO. Vtedy sa zdalo, že v tom máme ako spoločnosť jasno. Prečo v tom dnes už jasno nemáme?
Od roku 1998 tu skutočne vládol celospoločenský konsenzus, že Slovensko má prozápadnú orientáciu a zahraničná politika by mala byť s tým v súlade. Vznikla tak atmosféra, že toto bol jediný prirodzený názor pre každého človeka, ktorý mal prodemokratické zmýšľanie. To sa začalo postupne vytrácať. Veľmi pomaly sa ten proces naštartoval už po vstupe do EÚ v roku 2004.
Prečo?
Pretože z politickej scény začal miznúť aktívny diskurz, že naše prozápadné ukotvenie je dôležité. Nikto to nezdôrazňoval a pozornosť politikov sa preniesla na iné veci, najmä sociálno-ekonomické témy.
To znamená, že ľudia tú prozápadnú orientáciu nemali v sebe autenticky ukotvenú, keď ju začali tak ľahko opúšťať?
V časti spoločnosti to hodnotové ukotvenie je, ale nie je to natoľko masívne, aby si to spoločnosť ako celok spoľahlivo udržala.
Nesúvisí antiamerikanizmus a odklon od Západu aj s hybridnou vojnou, v ktorej sa nachádzame a ktorá často zdôrazňuje chyby západných spojencov v medzinárodnej politike? Dobrým príkladom je vojna v Iraku, ktorá je dodnes veľmi kontroverznou operáciou.
Otvorenie mediálnej scény pre rôzne druhy médií súvisí s tým, že sa otvorila aj politická scéna pre rôzne orientované politické subjekty. Zhruba od roku 2014 tu vidíme nárast šírenia informácií, ktoré vytvárajú alternatívne naratívy aj v oblasti zahranično-politickej orientácie Slovenska. Zároveň vznikli politické strany, ktoré tieto alternatívne naratívy začali vznášať aj do spoločenského diskurzu a tým ich legitimizovali.
S tým všetkým súvisí aj nárast euroskepticizmu. Hoci si 70 percent občanov Slovenska myslí, že členstvo v EÚ je pre krajinu prínosom, za dobrú vec ho považuje len 44 percent opýtaných. Prečo je to tak?
Tento slovenský európsky paradox sme tu mali už dlhšie. Napríklad dlhodobo ľudia vykazovali vysokú podporu nášmu členstvu v EÚ, ale veľmi málo ľudí chodilo voliť do európskych volieb. To sa potom prejavilo do toho, že v závislosti od toho, ako položíte ľuďom v prieskume otázku, tak odpovede sú od vysoko pozitívnych po podpriemerné. My sme v rámci kvalitatívnych prieskumov zistili, že ľudia rozlišujú medzi tým, či je členstvo v EÚ výhodné pre krajinu a tým, čo si vlastne myslia o európskej integrácii. Výsledok je taký, že zatiaľ čo európsku integráciu nemusia považovať za výborný projekt a sú voči nej skeptickí, uznávajú, že členstvo v EÚ je výborná príležitosť pre Slovensko, ktoré z nej môže ťažiť. Chápu, že je nonsens byť mimo a stratiť výhody plynúce z európskeho členstva.
Z toho mi vyplýva, že EÚ si dokázala získať rozum ľudí, pretože väčšina verejných investícií sa financuje z eurofondov a občania to vidia, ale nezískala si ich srdcia cez hodnoty, ktoré reprezentuje.
To súvisí s tým, ako bola EÚ „predávaná“ Slovákom. Bolo to evidentné už počas kampane pred referendom o vstupe do EÚ a nikdy sa to nezmenilo – vždy bola Únia prezentovaná cez ekonomické výhody. Politici hovorili o možnosti cestovať a pracovať v zahraničí, získavať eurofondy a sľubovali rýchle vyrovnávanie životnej úrovne. Veď vláda Mikuláša Dzurindu vtedy sľubovala dvojnásobné platy po vstupe do EÚ. Toto ľudí motivovalo.
Navyše sa neskôr začalo hovoriť aj o korupcii spojenej s eurofondami a ľudia si asi nevedeli uvedomiť, že EÚ dodala peniaze, ale korupciu sme priniesli my.
Máte pravdu, že eurofondy sa spájajú s naratívom, že priťahujú korupciu a sú výhodné len pre pár vyvolených, ale nie pre bežných ľudí. Väčšina ľudí dokáže odlíšiť, že za tú korupciu si môžeme my sami, ale zároveň je tam výčitka voči EÚ, prečo si tie svoje peniaze lepšie nestráži. A nie je to celkom iracionálne očakávanie. Pretože kontrola kvality inštitúcií a vlády zákona na Slovensku bola veľmi dlhodobá a dôkladná počas prístupového procesu. EÚ to bola ako strážca pravidiel a preto je racionálne, že ľudia to do istej miery očakávajú aj naďalej.
Je nepochybné, že EÚ tu bola dlhodobo predávaná ako bankomat. Ale fungovalo by to, keby sa politici pokúsili predať ju ľuďom cez hodnoty? Bolo by vôbec referendum o vstupe úspešné, keby slovenskému voličovi rozprávali politici o európskych štandardoch na právny štát, demokraciu a ľudské práva?
Súhlasím, že tá komunikačná stratégia zameraná na ekonomické výhody bola zvolená správne vzhľadom na očakávania doby. Druhá vec je, že politické elity už po vstupe do EÚ ustali v snahe vôbec riešiť komunikáciu EÚ a nechali to celé na Brusel. Robili sa len nejaké povinné propagačné jazdy v rámci štrukturálnych fondov. Ale nikto sa tu nevenoval snahe pestovať hodnotové ukotvenie Slovenska v európskych štruktúrach po roku 2004.
Je však na konzervatívnom Slovensku vôbec podhubie, aby tu boli autentické európske hodnoty masovo populárne? Aj počas debát v rámci Konferencie o budúcnosti Európy sa ukázalo, že ľudia v súvislosti s EÚ len minimálne pripisovali význam hodnotám ako právny štát, ľudské práva a pod. Zdôrazňovali najmä „chlebové témy“ ako dorovnanie životnej úrovne, rovnaké platy a dôchodky…
Autentická, skutočne prapôvodná hodnota EÚ je mier a jeho udržiavanie. Na to určite počúvajú aj ľudia na Slovensku. Zvyšné hodnoty, o ktorých hovoríte, sa nabalili až neskôr rokmi, ako postupovala európska integrácia. Nemusíme sa preto bičovať, akí sme na Slovensku utilitárni, pretože ekonomické témy sú v podstate európskeho projektu zakotvené. Na osvojenie si širších európskych hodnôt bude slovenská spoločnosť potrebovať viac času, pretože s nimi máme oveľa menšiu historickú skúsenosť ako západné krajiny. Demokratickým hodnotám sa musíme dlhodobo učiť. Nedá sa úplne jednoducho prejsť od socio-ekonomických tém k hodnotovo-demokratickým témam pri budovaní podpory pre myšlienku Európskej únie. Nie je však dobré, ak sa tie hodnotové témy vôbec nespomínajú a nikto ich systematicky v spoločnosti nepestuje.
Ako efektívne pracovať s euroskepticizmom?
Je nutné pracovať s politickou elitou. Pretože napriek veľkej nedôvere voči politickým stranám naďalej platí, že majú veľký vplyv na formovanie názorov spoločnosti. Ak nebudeme mať politickú elitu, ktorá spoľahlivo podporuje európsku myšlienku, tak sa to neuchytí ani v širokej populácii. Druhá vec je, že sa musíme vysporiadať s množstvom euroskeptických naratívov, ktoré si už žijú vlastný život a ľudia si ich rozprávajú medzi sebou. Sú to príbehy podobné legendám, ktoré si kedysi ľudia podávali z pokolenia na pokolenie. Sú to príbehy o tom, aká je Európska únia zlá, ľahko sa zapamätajú a veľmi ľahko sa šíria z úst do úst. Ale na druhej strane, teda medzi ľuďmi, ktorým je európsky projekt blízky, takéto naratívy nemáme.
Bavíme sa o naratívoch ako sú zakrivené uhorky, alebo nanútené adopcie detí LGBTI+ pármi a podobne?
Áno, sú to takéto príbehy. V zásade ide o reguláciu Bruselu v rôznych sférach. Nie sú to len uhorky, sú to aj žiarovky, vysávače, prípadne ako EÚ zruinovala slovenské poľnohospodárstvo, a ako sme stále len európski občania druhej kategórie. Zaujímavé na tom je, že keď sme robili focusové skupiny s ľuďmi v rámci prieskumu, tak tie naratívy sa opakovali v úplne rovnakej štruktúre. Nikdy to nebola autentická skúsenosť konkrétneho človeka, vždy to bol osvojený príbeh, ktorý si ľudia podávajú ďalej.
Takže nám chýbajú kontranaratívy. Skúste teda pomenovať, v čom spočíva zásadný príspevok Slovenska k budovaniu európskej integrácie od roku 2004?
Slovensko sa doteraz vždy postavilo za prehlbovanie a rozširovanie integrácie. Či už to bolo rozširovanie EÚ o Chorvátsko, alebo o prehlbovanie integrácie v oblasti justície, napr. v prípade vzniku európskeho prokurátora.
Mikuláš Dzurinda rád zdôrazňoval, že Slovensko sa významne zasadilo za prijatie Chorvátska do EÚ.
Iste, má to pre nás aj svoje praktické benefity, ktoré určite slovenskí dovolenkári pri ceste k Jadranskému moru oceňujú. Ale takých kontranaratívov, ktoré by sme mohli využívať, je viacero. Len problém je v tom, čo títo euroskepticky naladení ľudia očakávajú od EÚ. A to sú najmä sociálne istoty a zabezpečenie, pričom EÚ má v týchto oblastiach zatiaľ len obmedzené kompetencie.
Asi je ťažké vysvetľovať týmto ľuďom súvislosť medzi existenciou jednotného trhu, či eurozóny a rastom ekonomiky a životnej úrovne na Slovensku.
Presne tak. Nehovoriac o priamych zahraničných investíciách, ktoré by tu bez nášho členstva v EÚ asi v takom objeme neboli a svojou prítomnosťou vytvárajú pracovné miesta a prispievajú k ekonomickému rastu.
Akú formu by mali mať tie kontranaratívy?
Nemali by sa snažiť popierať tvrdenia euroskeptických naratívov. Potrebujeme zdôrazňovať, čo je prínosom európskej integrácie, ktorá prispieva k tomu, že sa máme lepšie. Cieľom je vybudovať argumentačné schémy, ktoré nemáme. Ak si to osvoja politici, tak ľuďom sa to dostane pod kožu, pretože sa to bude opakovať v rôznych diskusiách. Ak to vôbec nezaznie v médiách ani na politickej scéne, tak vymýšľať to v okamihu, keď ste konfrontovaný, je zložité.
Rozhovor vznikol v predvečer konania XXI. ročníka Hodnotiacej konferencie zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky, ktorá sa uskutoční 27. marca 2023.
Aneta Világi
Autorka je prodekankou Filozofickej fakulty UK pre medzinárodné vzťahy a pôsobí na Katedre politológie FiF UK. Výskumne sa venuje najmä domácej politike a členstvu Slovenska v EÚ so zameraním sa na postoje verejnosti a tiež interetnickým vzťahom v SR.