Veľké prekvapenie a žiadna jasná budúcnosť – tak vníma výsledok francúzskych parlamentných volieb väčšina miestnych komentátorov. Podľa predvolebných prieskumov bolo jasným favoritom volieb krajne pravicové Národné združenie Marine Le Pen, ale napokon zvíťazila narýchlo upletená ľavicová koalícia Nový ľudový front, ktorá vznikla len mesiac pred hlasovaním. 

Voľby vo Francúzsku ukázali niekoľko spoločných trendov v celej EÚ: V prvom rade je to veľká polarizácia spoločnosti, v ktorej sa darí najmä populistom a radikálnym lídrom. Ľudia sú unavení alebo neprimerane vystrašení z migrácie, ktorá niekedy opodstatnene a niekedy len iluzórne mení ich okolitý svet, na ktorý sú zvyknutí. Volia potom radikálov, proti čomu sa druhá čast spoločnosti búri.

Voliči tiež prežívajú vysokú mieru stresu zo zvyšujúcich sa životných nákladov, ktoré umocnila energetická kríza. Preto sú viac otvorení populistickým sociálnym riešeniam, ktoré nedbajú na reálny stav verejných financií a budúce následky.

A napokon sa potvrdilo, že efektívnou cestou ako zastaviť triumfálne ťaženie krajnej pravice na ceste za uchopením moci je spájanie zvyšných politických síl, akokoľvek nesúrodé môžu byť. Ako aktuálne povedal líder Národného združenia Jordan Bardella, bola to „aliancia nečestných a neprirodzených spojenectiev,“ ktorá zahatala jeho strane cestu k predpokladanému víťazstvu. 

Po víťazstve strany Marine Le Pen v prvom kole parlamentných volieb sa totiž na scéne objavila nečakaná spolupráca – kandidáti ľavicového frontu a Macronovej koalície Spolu sa pred druhým kolom v jednotlivých okrskoch dohodli, že slabší z nich odstúpi v prospech preferenčne silnejšieho, aby sa netrieštili volebné zisky. Takýto spoločný postup voči krajne pravicovým kandidátom Národného združenia sa ukázal ako úspešný a vytlačil Národné združenie až na tretie miesto. 

Le Pen si víťazstvo odkladá

Vďaka šikovnej predvolebnej taktike ľavicového bloku a Macronových centristov tak favorizovaná krajná pravica skončila až na treťom mieste s počtom mandátov 143. Hoci to nie je víťazstvo, strana Marine Le Pen bude mať zhruba dvojnásobne viac poslancov ako v uplynulom volebnom období. 

Pre veľkú časť francúzskej i európskej verejnosti je to úľava. Víťazstvo krajne pravicovej Marine Le Pen, ktorá ešte pred pár rokmi hovorila o vystúpení Francúzska z EÚ, by bolo veľkou ranou pre ďalšie napredovanie európskej integrácie. Dnes už je známa tvár európskej krajnej pravice miernejšia, ale stále dostatočne radikálna, aby ohrozila celý európsky projekt. 

Počas prezidentskej kampane pred dvoma rokmi hovorila o obnove kontroly hraníc a colnej politiky. V jej predstavách by sa tiež mala zrušiť nadradenosť európskeho práva nad francúzskou legislatívou. Takéto kroky by podkopali samotné základy, na ktorých dnes EÚ stojí. 

Le Pen odmieta nálepku „krajnej pravice“ a evidentne sa snaží posúvať do stredu. Mnohé časti programu jej strany však stále zostávajú radikálne a preto posilňovanie jej vplyvu vo francúzskej politike naďalej ohrozuje budúcnosť celého európskeho projektu. 

Hoci Národné združenie aktuálne skončilo na treťom mieste, rozhodne to neznamená, že končí. Práve naopak – dvojnásobný počet poslancov oproti minulému volebnému obdobiu dávajú Marine Le Pen nádej, že ešte môže uspieť v prezidentských voľbách o tri roky. Aj preto teraz vyhlásila, že jej víťazstvo „príde neskôr“ a v dnešnom výsledku vidí „plody zajtrajšieho úspechu.“

Radikálni víťazi

O víťazstve v parlamentných voľbách rozhodla premyslená taktika, ale povolebná akcieschopnosť víťaza je veľmi otázna. Široké zoskupenie viacerých ľavicových strán pod značkou Nový ľudový front má veľké vnútorné rozpory. Spája v sebe socialistov, zelených i radikálnych komunistov. V parlamente získa 182 kresiel, čo nestačí na zostavenie väčšinovej vlády. 

Aktuálne ani nie je jasné, koho Ľudový front navrhne za nového premiéra. Najčastejšie sa zmieňuje Jean-Luc Mélenchon, líder krajne ľavicovej strany Nepoddajné Francúzsko. Je to však veľmi radikálny politik, ktorý nemá povesť človeka schopného robiť kompromisy a dohody. Práve to bude v rozdrobenom francúzskom parlamente kľúčové. 

Jean-Luc Mélenchon sa však ani netvári, že hľadá partnerov na vládnutie. Už krátko po oznámení výsledkov ohlásil, že vylučuje koalíciu s centristami Emmanuela Macrona a vie si predstaviť aj vládnuť pomocou dekrétov bez nutnosti parlamentnej väčšiny. To je rozhodne uveriteľná veta od obdivovateľa Mao Ce-tunga, Fidela Castra či Leva Trockého. 

Politické názory lídra Nepoddajného Francúzska len podčiarkujú ostrú polarizáciu a radikalizáciu veľkej časti Francúzskej spoločnosti. Jean-Luc Mélenchon je veľmi kritický voči EÚ a ako radikálny ľavičiar ju vníma ako neoliberálny projekt. V minulosti tiež hovoril o referende o zotrvaní v EÚ, čo ho dáva na úroveň Marine Le Pen. Na rozdiel od krajnej pravice však Ľudový front neodmieta migráciu a má propalestínske názory. 

Budúce vládnutie

Francúzsko má špecifický systém volieb i vládnutia. Zvyčajne je prezident z rovnakej politickej strany, ktorá zostavuje aj vládu a tak môže hladko vykonávať svoj mandát s podporou parlamentnej väčšiny. Vládnutie v situácii, keď hlava štátu a vláda sú politickí rivali je skôr nezvyčajné, ale krajina to už v minulosti zvládla. 

Aktuálna situácia je však výnimočná v tom, že v parlamente nie sú len dve dominantné strany s viac-menej racionálnymi politikmi, ktorí majú prienik na základnom smerovaní krajiny a zahraničnej politike. Súčasné Národné zhromaždenie je plné ľavicových a pravicových radikálov, pričom žiadne z troch hlavných zoskupení (ľavica, centristi, pravica) sa ani nepribližuje ku kritickej väčšine. Francúzska politika nemá skúsenosť s hľadaním povolebných koalícií, na aké je zvyknutá stredná Európa. 

Aj keď sa blok ľavicových strán a Macronova centristická koalícia dokázali dohodnúť na spoločnom postupe pred voľbami, povolebná spolupráca v rovnakej sile je prakticky vylúčená. Kľúčoví predstavitelia oboch politických blokov už dali verejne najavo svoju nechuť spoločne vládnuť.

Ľavičiari a Macronovi centristi majú úplne nezlučiteľné predstavy o zásadných politických prioritách, predovšetkým vo fiškálnej oblasti. Zatiaľ čo centristi vnímajú nutnosť znižovať vysoký verejný dlh, ľavičiari ho chcú ešte prehĺbiť. Macronova koalícia len minulý rok presadila za cenu vysokých politických strát ťažkú dôchodkovú reformu, politici ľavicového Ľudového frontu sľubujú voličom jej zrušenie a opätovné zavedenie odchodu do dôchodku vo veku 60 rokov. 

Spolu s ďalšími návrhmi ako je navýšenie minimálnej mzdy na 1600 eur, alebo zastropovanie cien potravín, energií a paliva, by takýto ľavicový program mohol stáť štátnu pokladnicu miliardy eur ročne, s čím Macronovi centristi nemôžu súhlasiť. 

To všetko sa deje v situácii, keď Európska komisia zaradila Francúzsko do procedúry nadmerného deficitu, ktorý už presiahol 110% HDP.  Francúzsko v tejto chvíli nemá priestor na štedré míňanie a podľa think-tanku Bruegel by malo práve naopak konsolidovať verejné financie tempom 0,5 % až 0,8 % ročne počas najmenej nasledujúcich štyroch rokov.

Situácia tak môže skončiť mocenským patom. „Nedá sa vládnuť, ak nemáte aspoň 240 – 250 poslancov,“ uviedol Sylvain Maillard z Macronovej koalície Spolu. „V minulom volebnom období sme mali istú podporu 250 poslancov a už tak to bolo veľmi komplikované vládnutie.“ Maillard tým narážal na skutočnosť, že prezident Macron sa už v uplynulom volebnom období opieral len o menšinovú vládu a presadzovanie dôležitých zákonov bolo veľmi zložité. 

Predpovedať ďalší vývoj pri formovaní budúcej francúzskej vlády je dnes nemožné. Prezident Macron sa môže pokúsiť stiahnuť na svoju stranu časť umiernených poslancov z ľavicového bloku, pridať zopár nezaradených a vytvoriť akúsi dúhovú koalíciu. Vylúčiť sa však nedá ani dočasná úradnícka vláda a nové voľby v najskoršom termíne o rok. To by však vyvolalo obrovské pouličné protesty, ktoré by uvrhli krajinu do špirály násilia a nepokojov.

Dosahy na politiku EÚ

Situácia vo Francúzsku bude v mnohým smeroch ovplyvňovať aj vývoj a akcieschopnosť EÚ, ktorá si práve v týchto dňoch vyberá zloženie svojho kľúčového orgánu – Európskej komisie. Ak bude Francúzsko paralyzované vlastnými domácimi problémami a prezident Macron si nebude istý podporou v parlamente, určite to bude mať dosah aj na kvalitu jeho angažovanosti v európskej politike.

Na jeseň začne Európska komisia prvýkrát po pandémii uplatňovať nový súbor fiškálnych pravidiel, ktoré by mali vrátiť členské štáty na cestu udržateľnej rozpočtovej politiky. Dokáže Brusel zakročiť aj proti takej veľkej krajine ako je Francúzsko a uložiť sankcie, ak to bude nutné? V minulosti sa v takejto situácii ukázal skôr dvojitý meter Európskej komisie, ktorá bola voči francúzskej vláde nadmieru zhovievavá. 

Takýto prístup by však v dnešnej EÚ len posilnil čoraz silnejšie euroskeptické strany v menších členských štátoch, ktoré sa dlhodobo sťažujú na údajnú šikanu zo strany Bruselu. Príbeh o tom, ako zlá Európska komisia trestá Maďarsko, Slovensko, či Poľsko, ale nevšíma si veľké Francúzsko, by nepochybne fungoval na euroskeptických a antisystémových voličov a mohol by posilniť ďalšiu eróziu celého európskeho projektu. 

Brusel však bude mať v takejto situácii na výber len z dvoch rovnako nebezpečných možností, pretože ak by aj pristúpil k potrestaniu francúzskej rozpočtovej nezodpovednosti, opäť len umocní hnev protieurópsky naladených voličov, tentokrát v samotnom Francúzsku. Vlna odporu voči „sociálne necitlivej“ a „neoliberálnej“ Komisii by sa nepochybne preliala aj do ďalších krajín. 

Európska únia prežíva náročné obdobie reťaziacich sa kríz a vojny v bezprostrednom susedstve. Najviac zo všetkého teraz potrebuje silného a rešpektovaného lídra s jasnou proeurópskou víziou. Tradične to bývala silná osobnosť v Berlíne alebo v Paríži. Dnes to tak nie je a najviac pozornosti na seba strhávajú lídri ako Viktor Orbán. Ak o tri roky uspeje vo francúzskych prezidentských voľbách Marine Le Pen, ktorej strana sa už spája s Orbánovým Fidészom do novej frakcie v Európskom parlamente, môže to mať fatálne následky pre celý európsky projekt.