Včera – spolu proti migrácii

Vyšehradská skupina sa takmer tri dekády profilovala ako najefektívnejší formát regionálnej spolupráce nielen v strednej Európe, ale aj v celej EÚ. Hoci za bezkonkurenčne najdôležitejšie ciele, ktoré sa podarilo naplniť, patrí integrácia všetkých štyroch štátov do EÚ i NATO, V4 si napriek hlasom skeptikov zachovala svoj raison d’être aj v povstupovom období. 

Rozvíjala sa spolupráca v rôznych sektorových oblastiach, do spolupráce s vyšehradskými krajinami vstupovali prostredníctvom formátu V4+ ďalší partneri, a to aj spoza geografických hraníc Európy, dynamicky sa rozvíjali aj aktivity Medzinárodného vyšehradského fondu.  

Hoci sa o V4 veľmi nehovorilo, čo viedlo niektorých analytikov k skepse týkajúcej sa jej ďalšej existencie, ciele spolupráce sa darilo napĺňať. Z politického hľadiska sa jednalo primárne o platformu na výmenu názorov, respektíve pozícií, na čo slúžili aj stretnutia predstaviteľov V4 pred dôležitými samitmi EÚ. V prípade zhody bolo možné ich pozície koordinovať a následne presadzovať, čo niekedy viedlo externých partnerov k vnímaniu V4 ako záujmového bloku hovoriacim jedným hlasom. V4 ním však nikdy nebola. 

Z inštitucionálneho hľadiska bola V4 určite viac klubom ako medzinárodnou inštitúciou či organizáciou, ktorá by mala hierarchicky budované štruktúry. Pravidelné summity na úrovni expertov v jednotlivých sektoroch, ale aj ministrov, premiérov a prezidentov svedčili o životaschopnosti tejto regionálnej iniciatívy. 

Na druhej strane, jednotlivé krajiny si udržiavali vlastné pozície vo viacerých otázkach, dokonca aj tých strategického charakteru. Rôznili sa napríklad aj v pohľade na potrebu ďalšieho prehlbovania európskej integrácie. Slovensko, ktoré ako jediná krajina V4 vstúpila do eurozóny, sa profilovala ako zástanca konzistentného pokračovania integračných procesov, čoho vyjadrením malo byť aj pozicionovanie Slovenska v „jadre“ EÚ, ktorým svojho času operoval premiér Robert Fico.

 Vnímanie V4 ako politického bloku sa posilnilo v súvislosti s vypuknutím migračnej krízy, v rámci ktorej sa vrcholní predstavitelia V4 unisono a razantne vymedzili voči navrhovaným riešeniam EÚ, s dôrazom na redistribučné kvóty pre utečencov. Práve obdobie migračnej krízy bolo obdobím zvýšenej politizácie V4, keďže vrcholní predstavitelia jednotlivých štátov, primárne premiéri, využívali V4 na vlastné zviditeľnenie sa aj v medzinárodnom prostredí. 

Presadzovaním spoločného postoja blokovali úspešne navrhované európske riešenia, snahou však bolo prispieť aj vlastnými, konštruktívne pôsobiacimi návrhmi v podobe riešení na báze tzv. flexibilnej solidarity.  Pripomeňme, že na čele českej vlády vtedy stál Andrej Babiš (ANO), maďarskej Viktor Orbán (FIDESZ), poľskej Beata Szydlo (PIS) a slovenskej Robert Fico (SMER). 

Dnes – snaha o revitalizáciu

Obdobie politického zviditeľnenia V4 sa stalo inšpiráciou aj pre staronového premiéra Roberta Fica v rámci svojej štvrtej vlády, ktorý hovorí o potrebe návratu k silnému Vyšehradu. Revitalizácii V4 je venovaný pomerne veľký priestor aj v rámci Programového vyhlásenia vlády SR. Táto idea, ktorú multiplikujú i ďalší predstavitelia štátu, vrátane prezidenta SR Petra Pellegriniho, však okrem Viktora Orbána nenachádza adekvátnu odozvu u žiadneho z ďalších vyšehradských premiérov. 

Predsedníctvo ČR vo V4, ktoré sa skončilo v júni tohto roku, neprinieslo oveľa viac ako tzv. povinné jazdy v podobe stretnutí ministrov, premiérov a prezidentov. Absencia zásadnejšej iniciatívy, respektíve udržiavanie „nízkeho profilu“ sa očakáva aj od aktuálneho poľského predsedníctva. 

Dôvodom sú staršie i novšie deliace čiary, ktoré prechádzajú naprieč V4. V rokoch 2021-22 sa vymedzovali SR a ČR voči Maďarsku a Poľsku z dôvodu ich napätého vzťahu s EÚ a problémami s dodržiavaním princípov právneho štátu. Vo februári 2022 oddelila nová deliaca čiara Maďarsko od zvyšných troch krajín z dôvodu jeho rezervovaného postoja k podpore Ukrajiny a ústretovému pohľadu na možnosti spolupráce s Ruskom. Aj v týchto časoch sa Viktor Orbán prezentoval ako silný zástanca vyšehradskej spolupráce, pričom V4 využíval aj na domáce účely a neraz prezentoval vlastné pozície a priority ako tie, ktoré reprezentujú celú skupinu. 

Hoci po voľbách 2023 sa pozície Slovenska a Maďarska v mnohom  priblížili, hovoriť o Slovensku ako o druhom Maďarsku je prinajmenšom nateraz nenáležité, aj vzhľadom na v porovnaní s Maďarskom konštruktívnu pozíciu Slovenska k podpore Ukrajiny na úrovni EÚ a NATO. Nič to však nemení na zdráhavej pozícii tradičného partnera SR Česka, ako aj Poľska, spolupracovať užšie s aktuálnou vládou v Bratislave. Vyšehrad tak zostáva fragmentovaný, niekedy môže skutočne pripomínať formulu 2+2, inokedy 1+1+2 či dokonca 1+1+1+1. Žiadna z krajín však nechce V4 zrušiť, skôr chcú tento formát zachovať na prípadné intenzívnejšie využitie v budúcnosti. 

Východiskom pre jednotlivé krajiny je posilňovanie bilaterálnej spolupráce s vybranými partnermi, či medzi sebou navzájom (to je príklad Česka a Poľska), ako aj hľadanie nových možností angažovania sa v alternatívnych formátoch regionálnej spolupráce. 

Najviac možností má v tomto kontexte Poľsko – prezentuje sa ako jeden z lídrov hneď v dvoch iniciatívach, a to v Bukurešťskej deviatke (B9), ako aj Iniciatíve Trojmoria (3SI). Aktívnu rolu zohráva aj v Lublinskom trojuholníku, ktorý ho spája s Litvou a Ukrajinou, najnovšie však vo Weimarskom trojuholníku, kde je partnerom Francúzska a Nemecka. 

Hoci V4 Poľsko priamo nezatracuje, určite nepatrí medzi prioritizované formáty, čo potvrdil aj poľský minister zahraničných vecí Radoslaw Sikorski vo svojom exposé k poľskej zahraničnej politike v Sejme.  

Pre Českú republiku bol určitou alternatívou voči V4 Slavkovský formát (S3), ktorý však po zmene vlády na Slovensku (a očakávaným výsledkom volieb v Rakúsku) stráca na dôležitosti. Česko je aktívne v B9, pokiaľ však ide o angažovanie sa v Iniciatíve Trojmoria, záujem je oveľa menší. Možno preto s určitým zjednodušením konštatovať, že Česko v súčasnosti dáva prednosť bilaterálnej spolupráci, zatiaľ čo spolupráca v minilaterálnych formátoch je založená skôr na ad hoc báze. 

Slovensko a Maďarsko sa naďalej prezentujú ako zanietení stúpenci vyšehradskej spolupráce, avšak bez angažovania sa aspoň jednej zo zostávajúcich dvoch krajín V4 nedáva tento formát politický zmysel. 

Obidve krajiny sa tiež stavajú laxne k Iniciatíve Trojmoria, aj keď každá z iných dôvodov. Formát „Central Five“ (C5), ktorý spája obidve krajiny s Rakúskom, Českom a Slovinskom má pomerne obmedzenú pôsobnosť – azda najvýznamnejšie sa nateraz prejavil počas pandémie COVID 19. Keďže zdôrazňovanie príslušnosti k NATO nepatrí v Bratislave k naratívom, ktoré by boli atraktívne pre ich politických predstaviteľov, členstvo v B9, ktorá zahŕňa deväť krajín východného krídla NATO, je skôr ticho akceptované ako vyzdvihované. V zálohe nemajú tieto krajiny ani žiadny alternatívny formát, vytvorenie spoločnej regionálnej iniciatívy napríklad na osi Belehrad-Budapešť-Bratislava možno považovať skôr za fámu než za reálny scenár. Za zmienku stojí i fakt, že strana SMER sa – prinajmenšom nateraz – nepridala ani k novovytvorenej frakcii v EP Patrioti pre Európu, za ktorou stoja blízki partneri  Roberta Fica, Viktor Orbán a Andrej Babiš.  

Zajtra – spolupráca s Ukrajinou

Predpovedať budúcnosť Vyšehradskej skupiny je nateraz pomerne obtiažne. Pozitívom je, že žiadna z krajín V4 neuvažuje o jej zrušení, respektíve vystúpení z nej. Cenené sú kontakty a dlhodobá spolupráca na expertnej úrovni, a to v celom rade sektorov. Nezastupiteľnú úlohu zohráva Medzinárodný vyšehradský fond, podporujúci odborné projekty, občiansku spoločnosť či spoluprácu inštitúcií a aktérov akademickej sféry. Aj keď sa de facto  jedná o medzivládnu inštitúciu, treba ho naďalej chrániť od politickým vplyvov, ktoré by mohli vážne ohroziť jeho existenciu a reputáciu u zahraničných partnerov. 

V prospech pretrvania V4 hovorí i nízka miera jej inštitucionalizácie, ktorá fakticky znamená absenciu nutnosti pre všetky štyri zúčastnené krajiny zhodnúť sa na spoločných postojoch. Inými slovami, krajiny spolupracujú iba v tých oblastiach, kde nachádzajú spoločné záujmy a nič ich nenúti do spoločných pozícií v témach, kde sa ich postoje rozchádzajú. 

Aj keď to na prvý pohľad môže vyzerať ako slabosť tohto formátu, je to paradoxne jeho silná stránka. Umožňuje mu pretrvať i také problémové obdobia, akým čelí v súčasnosti. Bez akéhokoľvek zveličovania možno konštatovať, že keby bol Vyšehrad inštitucionalizovaným regionálnym formátom, už by dnes neexistoval. Našťastie, pohyb smerom k väčšej miere inštitucionalizácie nebadať u žiadnej z krajín V4, to platí tiež o jeho rozšírenie o ďalších „členov“. V prospech pretrvania V4 hovorí i najnovší prieskum verejnej mienky Inštitútu pre verejné otázky, podľa ktorého vo všetkých štyroch krajinách prevládajú zástancovia ďalšej existencie V4 nad jej odporcami. 

Aj keď v „prežívacom“ móde môže Vyšehrad existovať aj dlhé roky, praktická spolupráca bez adekvátneho politického dáždnika, či zastrešenia má a bude mať svoje obmedzenia. Vzhľadom na existujúce názorové rozdiely nebude jednoduché nájsť spoločnú ideu či nový naratív, ku ktorej by sa vedeli prihlásiť všetky štyri krajiny. 

Popri všeobecne formulovanej potrebe spolupráce a posilňovania vzťahov by sa V4 mohla inšpirovať aj minulosťou, presnejšie svojimi začiatkami. Myšlienka návratu do Európy má naďalej svoju relevanciu, ktorú treba pripomínať nielen pri príležitostí okrúhlych výročí, ale ju aj napĺňať  konkrétnym obsahom. 

Vyšehrad bude totiž skutočne zmysluplný vtedy, keď prinesie pridanú hodnotu celej EU. V prenesenom zmysle slova môžeme vnímať aj ďalšiu z priorít zakladateľov Vyšehradskej spolupráce – odchod sovietskych (ruských) vojsk z regiónu strednej Európy. Nielen preto, že v čase hybridného konfliktu možno cudziu vojenskú prítomnosť vnímať aj prostredníctvom ofenzívnych operácií v kyberpriestore, ale aj kvôli fyzickej prítomnosti ruských okupačných jednotiek na zvrchovanom území Ukrajiny. 

Práve náš ukrajinský sused sa ideám, na ktorých je založená V4 v uplynulých dva a pol rokoch zásadne priblížil, Ukrajinu preto môžeme vnímať ako stredoeurópsku krajinu. Intenzívna spolupráca s ňou by mohla obohatiť všetky krajiny V4 i Vyšehrad ako taký. Kľúčovými podmienkami pre takýto scenár sú ale dostatočná politická vôľa a konsenzuálna zhoda na posunutí spolupráce s Kyjevom na vyššiu úroveň.