Ukrajina sa od roku 2014, kedy bol anektovaný Krym, výrazne vojensky posunula. Jej vojenské výdavky sa podľa dát Štokholmského medzinárodného mierového inštitútu takmer zdvojnásobili z 2,99 miliárd USD na 5,924 miliárd USD.

Ukrajinská armáda je podľa IISS teraz tvorená približne 196 600 členmi aktívneho vojenského personálu a približne 900 000 vojakmi v zálohe, vrátane polovojenských jednotiek, ktorých vybavenie a výcvik však môžu byť nepostačujúce na otvorený konflikt.

Nerovný súper

Rusko má však veľmi výraznú vojenskú výhodu v kontexte veľkosti a sily armády, ktorá je porovnateľná len s armádou USA. Podľa IISS Military Balance 2022 Rusko disponuje 74 vojnovými loďami a 51 ponorkami, čo predurčuje dominanciu v oblasti Čierneho mora (odkiaľ už v súčasnosti prichádzajú útoky) nad ukrajinskými 2 vojnovými loďami.

Ak sa presunieme na zem, vidíme prevahu Ruska s 280 000 vojakmi v porovnaní s 125 600 vojakmi na strane Ukrajiny. Keď bolo vyššie definované, že Ukrajina má 900 000 vojakov v zálohe, na ruskej strane stoja 2 milióny.

Ruská armáda oproti Ukrajinskej taktiež disponuje trojnásobným počtom kusov delostrelectva, šesťnásobným počtom tankov a sedemnásobkom obrnených bojových vozidiel. Pri pohľade hore má Rusko desaťkrát väčší počet bojových lietadiel a vrtuľníkov. K uvedeným kvantitatívnym faktom je potrebné spomenúť aj kvalitatívny rozmer, keďže Rusko v roku 2008 začalo modernizačný proces svojho vojenského arzenálu. Táto modernizácia premenila staré sovietske vybavenie na modernú vojenskú silu.

Porušené slovo

Z uvedeného je jasné to, čo tvrdil generál Budanov, veliteľ ukrajinskej vojenskej spravodajskej služby, že Ukrajina nemá dostatok vojenských zdrojov aby dokázala odvrátiť útok Ruska na Ukrajinu. Ukrajina sa podľa neho nedokáže dlhodobo brániť bez pomoci západných štátov, čo platí ešte viac v súčasnej situácii, keď ruská armáda útočí na strategickú infraštruktúru a tým ešte viac znižuje obranné spôsobilosti Ukrajiny.

Preto sa v súčasnosti ozývajú hlasy, ktoré sa pýtajú, čo sa stalo so záväzkami vyplývajúcimi z Budapeštianskeho memoranda z roku 1994, v ktorom sa USA, Veľká Británia a Rusko zaviazali ku garantovaniu nezávislosti a územnej celistvosti Ukrajiny výmenou za úplné vzdanie sa jadrového arzenálu.

Sme v stave, keď jeden zo signatárov memoranda porušil svoje slovo asi v najväčšej miere, ako mohol. Teraz sa pohľady upierajú na USA a Veľkú Britániu, ktoré by mali spraviť kroky pre naplnenie svojich záväzkov a zabezpečenie nezávislosti a celistvosti Ukrajiny.

NATO Ukrajine pomôcť nemôže, keďže Ukrajina nie je členom, ale krajiny, ktoré sa k zabezpečeniu suverenity zaviazali, by mali podniknúť kroky na splnenie svojich záväzkov. Tieto kroky nebudú znázorňovať len základný princíp dodržiavania medzinárodných zmlúv a dodržiavania pravidiel medzinárodného spoločenstva, ale budú ilustrovať aj jasné vymedzenie sa voči agresii medzi krajinami.

Ak budú však záväzky z memoranda porušené de facto všetkými štátmi, ukrajinskí obyvatelia sa môžu sami seba pýtať, prečo by nemali porušiť memorandum aj oni a opäť nadobudnúť jadrové zbrane, ktoré by slúžili ako odstrašenie pre Rusko.

Jadrová hrozba

Takýto krok by však znamenal ďalšiu eskaláciu napätia, rozpor so snahou nešíriť jadrové zbrane a ešte vyššie riziko vzniku jadrovej vojny. Ak by sa však aj Ukrajina odhodlala k takémuto kroku, nadobudnutie jadrových zbraní by bolo počas vojenského stavu veľmi náročné a je nereálne, aby nadobudla počet hlavíc dostatočný pre efektívne jadrové odstrašenie.

Rusko momentálne disponuje približne 6257 kusmi jadrových hlavíc, čím sa stáva krajinou s najväčším počtom hlavíc. Ruská strana po invázii na Ukrajinu využila všetky typy útokov, cez kyberútoky až po útoky balistickými raketami. Použitie jadrovej sily by však bolo za hranicou zdravého rozumu, keďže takýto útok by vyvolal ešte tvrdšie reakcie medzinárodného spoločenstva ako aj úplne znehodnotenie zasiahnutého územia, ktoré by sa ďalej nedalo využiť.

Ak by sa však o takýto útok pokúsili, mohli by byť použité slabšie nestrategické jadrové zbrane, ktoré majú výrazne nižšiu silu a perimeter poškodenia a sú využívané skôr na bojisku podobne ako konvenčné zbrane.

Bolestivé sankcie

Západ musí na túto situáciu reagovať a pomôcť Ukrajine. Kroky EÚ a USA, ktoré uvalili nové a ničivé balíky sankcií, sú vítané, ale ruské rezervy istú dobu dokážu pokryť štátne výdavky a preto nemôžu byť jediným nástrojom, ako zabezpečiť zníženie ruskej agresie.

Tak ako už apeloval aj americký prezident Joe Biden, útok na Ukrajinu bol nevyprovokovaný a Rusko by malo byť za takéto konanie potrestané. Jeden z nástrojov, ktorý v balíku so zvyšnými sankciami môže spôsobiť Rusku skutočné problémy, je odrezanie Ruska od SWIFT. 

Aj keď tento krok bol vnímaný ako nuclear option, napokon sa USA, Veľká Británia, Kanada a EÚ dohodli, že odrežú vybrané ruské banky od medzinárodného obchodu. Táto možnosť bude mať dopady aj na európsku a americkú ekonomiku, ale je dôležité ukázať Rusku postoj ostatných krajín k agresii. 

Ďalším krokom by malo byť obmedzenie dovozu nerastných surovín z Ruska. Zníženie devízových príjmov zo zahraničného obchodu dokáže v kombinácii  s prudkým prepadom rubľa a rastom inflácie ochromiť ruskú ekonomiku. Rusko je krajina závislá na exporte nerastných surovín a preto je vítané vyhlásenie Olafa Scholza, že Nord Stream 2 nebude zatiaľ spustený. 

Slovensko by v tomto prípade malo konať jednotne s ostatnými krajinami EÚ a v rámci vlastnej bezpečnosti posilniť svoju obranu na východnej hranici, zabrániť šíreniu dezinformácii a požiadať spojencov o NATO Enhanced Forward Presence (eFP).

Svet by si už nemal zakrývať oči pred krokmi Ruskej federácie s cieľom zabezpečenia plynulého obchodu a nízkych cien plynu, ale mal by sa jednoznačne vymedziť voči krokom, ktoré dostávajú Európu v 21. storočí do vojnového stavu. 

Iba jasnými, cielenými a efektívnymi krokmi dokáže Západ dať Rusku jasne najavo, že agresia voči iným krajinám nie je tolerovaná. Ak takýto signál medzinárodné spoločenstvo nevyšle, môžeme očakávať ďalšie imperiálne snahy o získanie územia a to nie len v súčasnom konflikte. Ak totiž Putin ukáže, že iná krajina sa dá obsadiť bez väčších dôsledkov, ako sa potom bude pozerať Xi Jinping na Taiwan?