.svg)
Zdroj: UnsplashVeronika Oravcová
Je výskumná pracovníčka SFPA a Katedry politológie Univerzity Komenského. Jej výskum je zameraný na energetickú politiku, najmä energetickú tranzíciu v krajinách strednej a východnej Európy.
Počas nasledujúcich šestnástich rokov by EÚ mala dodatočne znížiť emisie o zhruba 60 percent. Vyplýva to z návrhu ambicióznych klimatických plánov do roku 2040, ktoré predložil Brusel. Realizácia tohto cieľa je však neistá. Záleží na novej Európskej komisii, ako tieto plány premení na záväzné európskej právo. A taktiež Európsky parlament a členské štáty EÚ najprv musia po voľbách nájsť spoločnú reč v oblasti klímy a životného prostredia a dohodnúť sa na tom, čo schvália, a čo nie. Posilnenie radikálnej pravice a klimatických skeptikov môže tento proces zásadne zmeniť.
Európska komisia napriek krízovým obdobiam poznačených pandémiou a ruskou agresiou nepoľavila zo svojich klimatických ambícií. Plány obnovy ako aj plán REPowerEU počas vojny na Ukrajine ukazujú, že EÚ skutočne chce byť lídrom v dosiahnutí uhlíkovej neutrality.
Odhodlanie budovať bezemisnú ekonomiku a znižovať využívanie fosílnych palív prišlo dávno pred začiatkom vojny na Ukrajine. EÚ sa minimálne od roku 2007 snaží reformovať svoju energetiku s cieľom zvyšovania podielu obnoviteľných zdrojov.
Plán obnovy pre Európu, na ktorom sa dohodli lídri členských krajín v júli 2020, prinesie ekonomikám krajín EÚ 750 miliárd eur vo forme grantov a pôžičiek, aby mohli čeliť následkom pandémie koronavírusu. Na podporu obnovy je určený dočasný nástroj NextGenerationEU, ktorý bude spolu s dlhodobým rozpočtom Únie v novom programovacom období na roky 2021 – 2027 predstavovať najväčší stimulačný balík, aký sa kedy z rozpočtu EÚ financoval. Na rozdiel od klasických eurofondov je však v nástroji NextGenerationEU podmienkou financovania schválenie národných Plánov obnovy a odolnosti.
Energetická tranzícia a znižovanie emisií vyžaduje zásadné zmeny celého hospodárstva, ale aj správania ľudí. Na poslednom klimatickom summite COP 28 sa lídri krajín dohodli na „prechode od fosílnych palív“ a Európska únia a jej členské štáty podnikajú mnohé kroky a zavádzajú viaceré politiky na dosiahnutie uhlíkovej neutrality do roku 2050.
Keď sa na energetickú tranzíciu pozrieme z pohľadu krajín Vyšehradskej štvorky (V4), znižovanie emisií v tomto sektore je kľúčové pre zbavenie sa závislosti od ruských fosílnych palív, splnenia klimatických cieľov EÚ, zvýšenia kvality ovzdušia a v neposlednom rade i stabilizácie cien energií.
Prvá výzva: uhlie
Viaceré štúdie poukazujú na to, že vyšehradské krajiny majú rôzne politické preferencie a ich spolupráca nie je systematická, ale je skôr založená na aktuálnych preferenciách v rôznych oblastiach, a to i vrátane energetickej politiky.
Už len pri pohľade na energetický mix týchto štyroch krajín si môžeme všimnúť viacero zásadných rozdielov. Tým hlavným je, že kým Česká republika a najmä Poľsko stále využívajú (domáce) uhlie, Maďarsko a Slovensko sú od neho závislé minimálne a smerujú k postupnému vyraďovaniu uhlia z výroby elektriny vo svojich elektrárňach (Nováky, Vojany a Mátra).
V Českej republike takisto vláda oznámila postupné vyraďovanie uhlia do roku 2033, čo je o niekoľko rokov skôr, ako predpokladala vládou zriadená takzvaná uhoľná komisia, ktorá odporučila vyradiť uhlie do roku 2038.
Pokiaľ ide o zvyšné fosílne palivá, zemný plyn je dôležitý pre všetky tri krajiny, ale najmä pre Maďarsko a Slovensko, kde je pilierom sektora teplárenstva a kľúčový je aj pre priemysel. Maďarsko je jedinou krajinou, ktorá sa výrazne spolieha aj na plynové elektrárne.
Rozdiel medzi krajinami je aj vo využívaní jadrovej energie. Zatiaľ čo ide o tradičný zdroj pre Českú republiku, Maďarsko a Slovensko, Poľsko oznámilo výstavbu svojich prvých jadrových reaktorov až v roku 2018 v aktualizovanom strategickom dokumente Národná energetická politika. Poľský program jadrovej energie bol prijatý v roku 2020 s odôvodnením, že zavedenie jadrovej energie prispeje k energetickej bezpečnosti krajiny a nahradí uhlie. Naopak, ropa je v regióne dôležitá v doprave, kde všetky štyri krajiny zaznamenávajú z roka na rok rastúci dopyt.
Druhá výzva: zvyšovanie podielu obnoviteľných zdrojov
Nedávna energetická kríza, ktorá sa začala prudkým oživením ekonomiky po pandémii Covid-19 a ešte viac sa znásobila ruskou inváziou na Ukrajinu, zvýšila tlak na zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov energie (OZE) v celej EÚ v rámci iniciatívy REPowerEU.
Keďže ceny energií počas krízy rástli, zvýšenie podielu OZE a opatrení v oblasti energetických úspor sa ukázalo ako potenciálne riešenie energetickej nezávislosti regiónu, ale ponúka aj finančné výhody.
Všetky štyri krajiny však majú relatívne nízky podiel OZE a spoliehajú sa najmä na biomasu pri vykurovaní a kogenerácii. V Poľsku má významný podiel aj veterná energia, ktorá dopĺňa dominantný zdroj elektriny – uhlie. Maďarskej a slovenskej výrobe elektriny zas popri jadre dominuje najmä vodná energia.
Aktualizácia takzvaných Národných energetických a klimatických plánov (NECP) za rok 2023, ktoré museli vypracovať všetky členské krajiny, naráža na ambicióznejšie ciele EÚ v oblasti OZE.
Podiel obnoviteľných zdrojov bol v rámci REPowerEU zvýšený na 42,5% do roku 2030 z pôvodných 32%. Krajiny mali odovzdať Európskej komisii aktualizované plány do júna 2023, Poľsko je však medzi krajinami, ktoré tento plán stále nepredložili.
Česká republika a Maďarsko vo svojich aktualizovaných návrhoch plánov odzrkadlili zvýšené ambície v oblasti OZE. Česká republika zvýšila tento podiel z 22% na 30% a Maďarsko z 21% na 29%. Slovenský príspevok zostal skôr skromný, krajina zvýšila príspevok z pôvodných 19,2% na 23%.
Dosiahnutie úspešnej implementácie míľnikov v oblasti OZE, ale i iných oblastí v súlade s cieľom dosiahnuť klimatickú neutralitu do roku 2050, si vyžaduje podstatné zmeny nielen na národnej, ale aj na miestnej či regionálnej úrovni.
V tejto súvislosti má cezhraničná spolupráca medzi krajinami Vyšehradskej štvorky obrovský potenciál pre rozvoj obnoviteľnej energie. Európsky program cezhraničnej spolupráce (Interreg A) je ideálnym finančným nástrojom ktorý môžu krajiny využívať na klimatické ciele, nehovoriac o ďalších, horizontálnych, programoch EÚ, ako napríklad Horizon Europe alebo LIFE.
Tretia výzva: vykurovanie
Veľkou výzvou ostáva i vykurovanie domácností nášho regiónu. Česká republika a Poľsko sú závislé predovšetkým od tuhých palív (palivové drevo a uhlie), zatiaľ čo Maďarsko a Slovensko patria medzi krajiny s najvyšším podielom zemného plynu v rámci krajín Únie.
Všetky krajiny Vyšehradskej štvorky tiež spotrebujú viac tuhých palív ako je priemer v Únii, pričom biomasa predstavuje takmer všetku výrobu tepla z obnoviteľných zdrojov, zatiaľ čo elektrifikácia a iné alternatívy obnoviteľných zdrojov sú hlboko pod priemerom Únie.
Česká republika a Maďarsko majú na rok 2030 výrazne vyššie ciele v oblasti vykurovania a chladenia z obnoviteľných zdrojov ako Poľsko a Slovensko, ale Národné energetické a klimatické plány krajín obsahujú len veľmi málo podrobností o opatreniach na dekarbonizáciu tepla mimo spotreby biomasy.
Iba české a slovenské ciele zahŕňajú do svojich plánov predpokladaný podiel tepelných čerpadiel a iba Česká republika a Poľsko zaviedli schémy výmeny kotlov na zníženie lokálnych emisií. S takou vysokou závislosťou od fosílnych palív nie je prekvapením, že emisie skleníkových plynov na domácnosť v krajinách Vyšehradskej štvorky sú vysoko nad priemerom Únie. Spotreba energie na budovu je zároveň výrazne nad priemerom Únie, a to najmä v dôsledku starnúcich rozvodov a budov z čias socializmu.
Ruská invázia na Ukrajinu mala na sektor veľký vplyv, keďže došlo k výraznému poklesu spotreby zemného plynu (najmä v Českej republike, Maďarsku a Poľsku) domácností a priemyslu. Bolo to spôsobené najmä zmenou správania v reakcii na vyššie ceny, ale aj investíciami do energetickej účinnosti a prechodom domácností na tuhé palivá, akými sú drevo a uhlie.
Štvrtá výzva: doprava
Doprava je obzvlášť rizikovým sektorom nielen v EÚ, ale aj v krajinách Vyšehradskej štvorky pre dosiahnutie uhlíkovej neutrality, a to najmä z dôvodu preferencie áut pred verejnými prostriedkami. Zníženie emisií z dopravy je tak kľúčom k plneniu klimatických cieľov EÚ. V regióne bude na dosiahnutie týchto cieľov potrebné výrazné zvýšenie využívania elektrických vozidiel, spolu s investíciami do verejnej dopravy.
I keď podľa údajov Európskeho združenia výrobcov automobilov a Eurostatu vidíme, že registrácie nových áut v krajinách V4 počas pandemických rokov (2020 a 2021) klesali, celkový počet áut sa za posledné desaťročie postupne zvyšoval.
Podstatné rozdiely sú aj medzi jednotlivými krajinami, pričom Poľsko má zaregistrovaných najviac áut na počet obyvateľov. V roku 2021 bolo vo všetkých krajinách V4 spolu takmer 40 miliónov áut, z toho takmer 26 miliónov v Poľsku (696 áut na 1000 obyvateľov), takmer 6,3 miliónov v Českej republike (605 áut na 1000 obyvateľov), vyše 4 milióny v Maďarsku (412 áut na 1000 obyvateľov) a vyše 2,6 milióna na Slovensku (472 áut na 1000 obyvateľov).
Ďalší problém je, že zvyšujúci sa počet áut sa odráža aj na zvyšujúcom sa veku vozového parku v krajine. Aj keď sa Poľsku v posledných rokoch podarilo znížiť priemerný vek vozového parku, trend zvyšovania priemerného veku áut stúpa, a to najmä v spojení s dovozom starších áut, ktorý je viditeľný v Česku a na Slovensku.
Maďarsku sa na druhej strane podarilo znížiť priemerný vek svojich áut, no pandemická situácia v roku 2020 tento pozitívny trend zvrátila. Vek vozového parku v krajinách Vyšehradskej štvorky zostával i v roku 2021 nad priemerom EÚ (12 rokov), pričom najstaršie vozidlá mala v roku 2021 Česká republika (15,3 roka), nasleduje Slovensko (15,1 roka) a Poľsko s Maďarskom (14,5 roka). Bariérou rozvoja elektromobility je stále najmä nedostatočná infraštruktúra nabíjacích staníc.
Výzvy do budúcna
Za posledné desaťročie prešla klimatická a energetická politika v rámci Európskej únie niekoľkými dôležitými míľnikmi, a to najmä prijatím záväzku dosiahnuť uhlíkovú neutralitu a predstavením Európskej zelenej dohody. Ruská invázia na Ukrajinu vo februári 2022 naplno odhalila riziká spojené s vysokou energetickou závislosťou od Ruska a reakciou EÚ a členských krajín bola snaha o urýchlenie energetickej tranzície.
Hoci podľa Lisabonskej zmluvy členské štáty majú právo určiť si svoj energetický mix, zároveň musia dekarbonizovať v súlade s cieľmi EÚ v oblasti energetiky a klímy, na ktorých sa dohodli. Samotné členské štáty si tak určia ako bude vyzerať prechod k nízkouhlíkovej ekonomike vrátane výberu energetického mixu a infraštruktúry.
Dekarbonizácia predstavuje viacero výziev, ktorým ako región čelíme. Do budúcna bude kľúčové to, ako jednotlivé štáty budú manažovať energetickú tranzíciu. Bude potrebná oveľa lepšia koordinácia energetických a klimatických politík vrátane nastavenia podporných schém, nastavenie cielenej podpory pre domácnosti zasiahnuté energetickou chudobou a taktiež zavedenie princípu hodnoty za peniaze v sektore, či už pôjde o výstavby nových projektov alebo investícií do aktuálnych.
