„Rovnováha síl v Náhornom Karabachu“ po podpísaní prímeria v novembri 2020 povzbudila Azerbajdžan v jeho snahe úplne si podriadiť túto enklávu. Vychádzal hlavne z podpory Turecka, ale aj z predpokladu, že si na svoju stranu získa aj Európsku úniu (EÚ), s ktorou v tej dobe hľadal možnosti alternatívnych dodávok ropy a plynu do Európy. Avšak aj po podpísaní prímeria dochádzalo k jeho porušovaniu tak v Náhornom Karabachu ako aj na arménsko-azerbajdžanskej hranici. 

Predovšetkým pod tlakom Európy a USA sa v septembri 2021 obe krajiny vrátili k diplomatickému stolu v New Yorku a neskôr na úrovni hláv štátov v Paríži, Soči a Bruseli. Keď už sa zdalo, že napriek mnohým prešľapom a pochybeniam, rozhovory spejú k úspešnému koncu, rozpútalo Rusko vo februári 2022 na Ukrajine nový konflikt. Pôvodný plán bleskovej operácie Moskve nevyšiel podľa jej plánov, čo Azerbajdžan vyhodnotil ako veľkú možnosť na získanie rozhodujúceho vplyvu v regióne. 

V decembri 2022 začal Azerbajdžan 10-mesačnú blokádu Náhorného Karabachu a v septembri 2023 po bleskovom útoku, ktorý trval len 24 hodín, ho úplne ovládol. Nastala nová situácia a pod dojmom zdrvujúcej porážky rozhodol prezident Republiky Náhorný Karabach Samvel Šahramanjan ukončiť činnosť všetkých štátnych inštitúcií začiatkom roku 2024. To bol tiež jeden z najhlavnejších dôvodov, prečo viac ako 100 000 etnických Arménov z enklávy odišlo. 

Rusko, dovtedajší „garant bezpečnosti v regióne“ si príliš neskoro uvedomilo, že jeho plány nevychádzajú a jeho pozícia v regióne je ohrozená. Síce urýchlene sprostredkovalo prímerie, ale ním navrhnuté podmienky považovalo Arménsko za veľmi nevýhodné a postupne sa od Moskvy začalo odkláňať. Dvetisíc ruských vojakov, ktorí dostali mandát dozerať 5 rokov na mier a chrániť Arménov v Náhornom Karabachu zostalo bez práce …

Hľadanie cesty k dosiahnutiu mierovej dohody 

Nájsť riešenie, ktoré by bolo pre obidve strany konfliktu prijateľné, bude veľmi zložitým procesom. Aj keby sme pominuli všetky doterajšie historické problémy medzi Arménskom a Azerbajdžanom, prvou veľkou prekážkou, ktorá pred nimi stojí, je rozdielne chápanie septembrovej ofenzívy. 

Kým Baku ju označilo za protiteroristickú operáciu, Jerevan ju považuje za etnické čistky. Okrem toho, proces hľadania mierového riešenia ovplyvňuje už takmer dva roky trvajúci konflikt na Ukrajine rozpútaný Ruskom. 

V novom regionálnom geopolitickom kontexte, charakterizovanom súťažou medzi Ruskom, pomaly strácajúcom vplyv v regióne a asertívnym Tureckom, bojujúcim o dominanciu nielen nad Azerbajdžanom ale aj v juhokaukazskom regióne, sa koncom roka 2021 ujala diplomatickej iniciatívy EÚ. 

EÚ prevzala štafetu od Minskej skupiny OBSE, ktorá bola dovtedy hlavným subjektom oprávneným riešiť konflikt v Náhornom Karabachu a dvojstranný proces „normalizácie“ vzťahov medzi Arménskom a Azerbajdžanom. 

Schopnosť Bruselu znovu získať svoj význam voči konfliktu a obnoviť dôveru Arménska a Azerbajdžanu v ich záväzok vyriešiť spor, svedčil o strategickom význame angažovanosti EÚ. Veľké očakávania však boli predčasné. Ukázalo sa, že Azerbajdžan vníma sprostredkovateľskú rolu EÚ cez prizmu uľahčenia svojich ekonomických záujmov v energetickom biznise. 

Neúspešné pokusy rokovať

Prvé stretnutie medzi azerbajdžanským prezidentom Alijevom a arménskym premiérom Pašinjanom po septembrovej ofenzíve sa malo uskutočniť 5. októbra 2023 v španielskej Granade na okraj samitu Európskeho politického spoločenstva. Deň pred jeho konaním však Alijev svoju účasť zrušil. Jeho hlavný poradca, Hikmat Hadžijev, ako dôvod uviedol „… tendenčné kroky a militarizačnú politiku Francúzska, ktoré vážne podkopávajú regionálny mier a stabilitu na južnom Kaukaze a ohrozujú celkovú politiku Európskej únie voči regiónu.“ Druhým dôvodom bolo neakceptovanie naliehania oficiálnych predstaviteľov Azerbajdžanu, aby súčasťou rokovaní bolo aj Turecko ako regionálna krajina. 

O tri dni neskôr, 8. októbra 2023, počas svojej prekvapujúcej jednodňovej návštevy Gruzínska predniesol azerbajdžanský prezident Ilham Alijev návrh, aby Gruzínsko pôsobilo ako sprostredkovateľ a hostiteľ mierových rokovaní medzi Arménskom a Azerbajdžanom. 

Gruzínsky premiér Irakli Garibašvili na spoločnej tlačovej konferencii zdôraznil pripravenosť jeho krajiny prispieť k tomuto procesu vytvorením priateľského formátu. Podľa nich by si krajiny južného Kaukazu mali „riešiť regionálne problémy samy“. Gruzínsky premiér zopakoval túto ponuku aj počas svojho prejavu na „Fóre hodvábnej cesty“ 26. októbra 2023 aj za osobnej prítomnosti arménskeho premiéra N. Pašinjana a azerbajdžanského premiéra A. Asadova keď vyhlásil, že Gruzínsko chce využiť formát mierovej susedskej iniciatívy (Peaceful Neighbourhood Initiative), ktorý iniciovalo v roku 2021 a v spolupráci s obidvoma krajinami a nastoliť trvalý mier na južnom Kaukaze. 

Nie je to prvýkrát, čo sa Gruzínsko dobrovoľne prihlásilo ako hostiteľ rozhovorov medzi svojimi dvoma susedmi. Počas vojny v roku 2020 ponúkol vtedajší premiér Giorgi Gacharia sprostredkovanie, ale bojujúce strany neprejavili záujem. Koncom roka 2021, počas arménsko-azerbajdžanských rokovaní, zase Gruzínsko odmietlo účasť na takzvanom formáte 3+3, ktorého sa mali zúčastniť tri krajiny južného Kaukazu plus tri väčšie mocnosti na periférii regiónu, Turecko, Irán a Rusko. Dôvodom odmietnutia bola účasť Ruska, s ktorým Gruzínsko nemá diplomatické vzťahy a ktoré podľa gruzínskeho práva od roku 2008 okupuje gruzínske regióny Abcházsko a Južné Osetsko.

Arménsky premiér Nikol Pašinjan reagoval 11. októbra 2023 veľmi skepticky na návrh azerbajdžanského prezidenta zvážiť Gruzínsko ako miesto rokovaní. Pašinjan vyjadril obavy, že Alievov návrh, ktorý predniesol v čase, keď prebiehajú rokovania o stretnutí v Bruseli, by sa mohol vykladať ako pokus o podkopanie už dohodnutých zásad a prechod na inú rokovaciu platformu. Arménsky premiér to povedal v rozhovore pre arménsku verejnoprávnu televíziu: 

„V Granade sa uskutočnilo stretnutie a zásady úpravy vzťahov medzi Arménskom a Azerbajdžanom boli stanovené na platforme Európskej únie. Je jasné, že keď sa stretneme v Bruseli, rozhovor by mal prebiehať v rámci týchto zásad, o ktorých nebudem hovoriť, že zodpovedajú len záujmom Arménskej republiky. Arménska republika ich prijala a mimochodom, Azerbajdžan ich tiež prijal… ak sa Azerbajdžan pokúsi navrhnúť inú platformu, môže to byť z našej strany interpretované tak, že prechodom na inú platformu chce Azerbajdžan neutralizovať už dohodnuté zásady.“

Arménski predstavitelia majú obavy z možnosti skrytých zámerov, ktoré by mohli viesť k použitiu sily, novému konfliktu alebo zvýšeniu napätia. Podľa Pašinjana Arménsko nie je proti dialógu, ale je proti postupu, ktorý by sa odchyľoval od stanovených zásad. Podľa názoru mnohých analytikov si buď Gruzínsko nesprávne zanalyzovalo celý doterajší proces, alebo ponuka byť lídrom rozhovorov bola veľmi lákavá ….

Úloha USA, Ruska a Turecka

Vzhľadom na patovú situáciu, do ktorej sa dostávali Arménsko – Azerbajdžanské rokovania, koncom novembra 2023 sa do rokovaní zapojili aj Spojené štáty. Dňa 28. novembra 2023 vydalo Ministerstvo zahraničných vecí USA dve správy o telefonických rozhovoroch amerického ministra zahraničných vecí Antony Blinkena s azerbajdžanským prezidentom Ilhamom Alijevom a arménskym premiérom Nikolom Pašinianom. 

Podľa jednej Blinken „privítal záväzok prezidenta Alijeva uzavrieť trvalú a dôstojnú mierovú dohodu medzi Azerbajdžanom a Arménskom. V ďalšom vyhlásení MZV USA poznamenalo, že Blinken v rozhovore s Pašinjanom „diskutoval o podpore USA“ dosiahnuť trvalú a dôstojnú mierovú dohodu“. USA zároveň ponúkli obom krajinám, že by uvítali úlohu pri uľahčovaní týchto rozhovorov. Podľa nich je dôležité, aby Arménsko a Azerbajdžan rokovali a riešili problémy tvárou v tvár a aby trvalú dohodu dosiahli v prospech regiónu. 

Pre poriadok, je potrebné venovať sa aj opačnej, nazvime ju regionálnej strane poľa sprostredkovateľov, kam môžeme zaradiť proruskú Organizáciu zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (OZKB), samotné Rusko a dlhoročného podporovateľa Azerbajdžanu Turecko.

Dňa 23. novembra 2023 sa v Minsku stretli zástupcovia členských štátov OZKB, avšak bez Arménska, ktoré opakovane kritizovalo organizáciu za jej doterajšiu nečinnosť v konflikte v Náhornom Karabachu. Arménsko sa dlhodobo spoliehalo na Rusko a OZKB, že pri riešení sporu, budú presadzovať aj rokovanie v súlade s článkami zmluvy, ktoré sa voľne charakterizujú ako mušketierske pravidlá. 

Arménsko na to vyzvalo napríklad vlani v septembri, keď zrážky s azerbajdžanskými silami eskalovali mimo územia Náhorného Karabachu. Moskva však nesúhlasila s vyslaním vojakov. Podobne OZKB nezasiahla ani do septembrovej bleskovej operácie Azerbajdžanu v spornej enkláve.

Arménsko, rozčarované nečinnosťou Ruska, začalo bojkotovať aktivity vojenskej aliancie OZKB, kde má Rusko rozhodujúce slovo. Namiesto zorganizovania plánovaného vojenského cvičenia OZKB, pozvalo na spoločné cvičenia amerických vojakov. 

Arménsko sa od Ruska dištancovalo aj vo vzťahu k vojne na Ukrajine, keď v lete tohto roku Pašinjan vyhlásil, že v nej Arménsko nie je spojencom Ruska. Pokračovalo aj začiatkom novembra 2023, kedy arménsky premiér v jednom rozhovore vyjadril názor, že Jerevan „nevidí výhody“ v tom, že na území Arménska je ruská vojenská základňa, ale zároveň zdôraznil, že o otázke stiahnutia ruskej armády z republiky nediskutujú. 

Podľa ruských médií, ktoré skúmali najmä dohodu medzi Ruskou federáciou a Arménskou republikou o ruskej vojenskej základni z roku 1995, Arménsko sa nebude môcť jednostranne vzdať 102. ruskej vojenskej základne nachádzajúcej sa v Gjumri do roku 2044.

Napriek uvedeným pozíciám Jerevanu sa Moskva aj naďalej snaží udržať si svoju pozíciu v regióne napr. aj snahou zorganizovať stretnutia ministrov zahraničných vecí Ruska, Arménska a Azerbajdžanu v Moskve. V tejto súvislosti námestník ruského ministra zahraničných vecí Michail Galuzin pre RIA Novosti 10.11.2023 povedal: 

„My (Rusko) sme opakovane potvrdili našu pripravenosť poskytnúť moskovskú platformu na ďalší dialóg na úrovni ministrov zahraničných vecí Arménska a Azerbajdžanu o otázkach normalizácie bilaterálnych vzťahov a podpísania mierovej zmluvy (medzi týmito dvoma krajinami). Táto naša pripravenosť sa nemení. Keď sa dohodneme na termíne takéhoto podujatia, včas ho oznámime.“ 

Pre Rusko je to najmä o geopolitickej snahe udržať si svoj vplyv, či skôr vojensko-bezpečnostný vplyv v regióne. 

Novým fenoménom v konflikte sa stalo Turecko. Nie je síce jasné, či sa jeho vojaci zapojili priamo do bojov, Turecko podporovalo Azerbajdžan predovšetkým politickými vyhláseniami jeho najvyšších predstaviteľov, ktorí označili Arménsko za najväčšiu hrozbu v regióne a prostredníctvom vojenskej technickej pomoci. 

Tak Rusko ako aj Turecko sa snažia udržiavať napäté vzťahy medzi Arménskom a Azerbajdžanom ako nástroj vplyvu v regióne. Rusko si svojou regionálnou politikou dlhodobo zabezpečovalo závislosť Arménska prostredníctvom bezpečnostnej a vojenskej podpory, zatiaľ čo Turecko posilnilo svoju pozíciu vojenského patróna Azerbajdžanu.

Skrytá geopolitika

To, čo sa môže javiť ako náboženský konflikt s moslimským Azerbajdžanom a Tureckom na jednej strane a kresťanským Arménskom a Ruskom na strane druhej, je viac o geopolitických ambíciách hlavných strán konfliktu Ruska a Turecka. Moskva dlhodobo využíva zmrazené konflikty vo svojom okolí na upevňovanie si svojej pozície a to o to viac, ak vidí, že sú navyše na periférii pozornosti západných demokracií.

Medzinárodne sprostredkované mierové rozhovory zatiaľ nepriniesli žiadny prelom v riešení sporu. Snahu Európy a USA torpéduje Azerbajdžan pod rôznymi zámienkami, na druhej strane, vplyv Ruska na Kaukaze, ako tradičného regionálneho sprostredkovateľa a tradičného „tútora“ Arménska postupne slabol a to aj vplyvom rozpútania vojny proti Ukrajine.

Čo sa týka Arménska, tak ako počas celej histórie konfliktu, je nerozhodné a bez sebadôvery. Svedčia o tom aj vyjadrenia tajomníka Bezpečnostnej rady Arménskej republiky Armena Grigorjana počas novembrovej konferencie „Strategická budúcnosť Arménska: AR – Európa“, v Bruseli, že Arménsko uvažuje o „európskej integrácii“, ale vie si predstaviť svoje postavenie aj ako “neblokový štát“.

Arménsko a Azerbajdžan obnovili koncom novembra 2023 rozhovory o spoločných štátnych hraniciach a rozhovory o mierovej dohode by mali pokračovať v januári 2024. Je však otázne, či pokračovať budú a ak áno, ktorým smerom a akým tempom. Už dnes sa objavujú nové (staré) prekážky. Prvou je snaha o vytvorenie exilovej vlády Republiky Náhorný Karabach v Arménsku a druhou otvorenie dopravných spojení, najmä „Zangezurského koridoru“, o ktorý sa usiluje Azerbajdžan.