Od nástupu do úradu sa Joe Biden značne dištancoval od politík svojho predchodcu Donalda Trumpa. Inak to nebolo ani v rámci environmentálnej politiky. Už prvý týždeň vo funkcii podnikol razantné kroky. Ohlásil návrat k parížskej klimatickej dohode a podpísal niekoľko prezidentských nariadení o klíme. Naznačil tým, že jeho environmentálna politika sa bude v nasledujúcich štyroch rokoch prikláňať k multilateralizmu. Avšak je tento predpoklad správny?

Foto: Prezident USA Joe Biden.
Zdroj: Peter Stevens, flickr.com.

Biden ako viceprezident Baracka H. Obamu

Biden má za sebou dlhú politickú kariéru, počas ktorej kládol dôraz aj na environmentálnu politiku. Už v 80. rokoch predložil senátu prvý zákon týkajúci sa klimatickej zmeny – Globálny zákon o ochrane klímy. Zákon obsahoval nariadenie na vytvorenie globálnej klimatickej stratégie a vyzýval na koordináciu multilaterálneho úsilia v súvislosti s globálnym otepľovaním. Vo funkcii senátora presadzoval ochranu klímy aj v rámci americko-sovietskych vzťahov, čo sa mu nakoniec do istej miery podarilo. Klimatické zmeny boli na sklonku 80. rokov zakomponované do zákonu o autorizácií zahraničných vzťahov.

Ako viceprezident USA v Obamovej administratíve sa zúčastnil na klimatickej konferencii, kde poukázal na nevyhnutnosť spolupráce USA s aktérmi vo vede a súkromnom sektore. Taktiež sa výrazne podieľal na americko-čínskom summite, na ktorom zdôrazňoval potrebu spolupráce pri napĺňaní záväzkov z parížskej dohody. Teda bilaterálnu spoluprácu vedúcu k dosiahnutiu multilaterálnych cieľov.

Na druhej strane, počas viceprezidentského mandátu podporoval oslabenie zákonov, ako zákon o ohrozených druhoch. Týmto Biden podlomil medzinárodnú inštitúciu TRILAT a nerešpektoval tak kolektívne záujmy.

Za prezidentského mandátu Obamu USA podpísali parížsku klimatickú dohodu, čím preukázali, že patria medzi štáty bojujúce proti klimatickým zmenám (USA boli signatárom aj predošlej iniciatívy, Kjótskeho protokolu, ale neratifikovali ho). Administratíva dohodu podporovala napríklad dôrazom na dodržiavanie noriem a konvencií či vytvorením kontrolného mechanizmu a klimatického fondu. V domácej politike Barack Obama napĺňal medzinárodné ciele napríklad prostredníctvom Plánu pre klimatickú akciu.

Obamova administratíva unilaterálne presadzovala vytýčenú environmentálnu politiku, bez ohľadu na výsledný konsenzus z parížskej konferencie. Administratíva si navyše nevyžiadala od kongresu povolenie na prijatie parížskej dohody, čím kongres unilaterálne obišla. Preukázala schopnosť rokovať bilaterálne v rámci environmentálnej kooperácie s Čínou. Chcela tým dokázať, že aj pre dve najväčšie ekonomiky s najvyššou produkciou emisií môže byť kooperácia v klimatickej politike výhodná.

Reštrukturalizácia environmentálnej politiky

Trumpova administratíva sa dištancovala od predošlej multilaterálnej povahy environmentálnej politiky. Zrušila zákony o ochrane životného prostredia a vypovedala klimatickú dohodu. Okrem odstúpenia z parížskej dohody prestala rešpektovať medzinárodné záväzky a prihliadala skôr na vlastné záujmy. USA rovnako vystúpili zo zeleného klimatického fondu, keďže bol údajne nevýhodnýa zrušili aj nariadenia, ktoré mali naplniť kvóty a ciele vyplývajúce z medzinárodných dohôd. Trump si od krokov sľuboval zvýšenie konkurencieschopnosti americkej ekonomiky.

Na jednej strane tak Trump uprednostňoval záujmy USA bez rešpektu k ostatným, nedodržiaval medzinárodné zmluvy a konal protekcionisticky. Na druhej strane však za určitých podmienok nevylučoval návrat k parížskej dohode. Tiež presadzoval energetickú politiku rešpektujúcu medzinárodné environmentálne právo, umožnil verejné komentovanie návrhov a tiež spolupracoval s neziskovými organizáciami, verejným a súkromným sektorom v rámci spravovania federálnych území USA. Trumpova administratíva sa teda čiastočne prikláňala aj k multilaterálnemu jednaniu.

Prezident Biden ako environmentálny multilateralista

Biden v role prezidenta USA nadväzuje na multilaterálny trend Obamovej administratívy. Najviditeľnejším krokom je návrat k parížskej dohode. Dôkazom, že nejde len o medzinárodné gesto, je klimatický plán, ktorý má dopomôcť k naplneniu záväzkov. V prvom týždni vo funkcii tiež podpísal nariadenie na boj s klimatickými zmenami. Tým zdôraznil nevyhnutnosť súladu domácej environmentálnej politiky USA s medzinárodnou a tiež dôležitosť bilaterálnej či multilaterálnej spolupráce.

Vyjadril tiež záujem usporiadať summit lídrov, ktorý má pripraviť štáty na 26. klimatickú konferenciu OSN a integrovať túto tému do medzinárodných fór – G7 a G20. Multilateralizmus je badateľný aj na záujme pripraviť klimatický finančný plán, ktorý má pomôcť s ochranou amazonských pralesov a iných ohrozených ekosystémov. Biden sa zúčastnil aj na takzvanom Quad Summite, na ktorom sa USA, Austrália, India a Japonsko dohodli na spolupráci pri riešení klimatických zmien.

Napriek multilaterálnemu úsiliu Biden odmieta vyhlásiť stav klimatickej núdze, ktorý by mohol prispieť k naplneniu parížskej dohody. Jeho plán počíta s ukončením leasingu fosílnych palív na verejných pozemkoch, no o ukončovaní výroby existujúcej ťažby nič nehovorí. Taktiež sa jeho vízia neriadi vedeckými odporúčaniami Medzivládneho panelu o zmene klímy, ktorý odporučil dosiahnuť cieľ nulových emisií do roku 2050. Biden si tento cieľ síce stanovil, no jeho plán nemá jasne vymedzené prostriedky na dosiahnutie úplne uhlíkovo neutrálnej elektriny, či nulovo emisných vozidiel do roku 2030. Jeho dôraz na multilateralizmus v environmentálnej politike tak nie je úplne jednoznačný.

Biden a Európska únia

Táto nejednoznačnosť sa prejavila aj vo vzťahu k EÚ. Biden a predsedníčka Európskej komisie sa v marcovej diskusii zhodli na klimatickej spolupráci s cieľom zladiť plánované opatrenia. Európska zelená dohoda a Bidenov klimatický plán sa zhodujú na cieli znížiť emisie skleníkových plynov na nulu do roku 2050, vrátane emisií CO₂ z dopravy. Partnerstvo medzi USA a EÚ má byť posilnené aj novou transatlantickou agendou pre globálnu zmenu. V nej boli stanovené zásady multilaterálneho úsilia a koordinácie pri presadzovaní transatlantickej zelenej agendy.

So zámerom spolupráce navštívil Brusel špeciálny vyslanec USA pre klímu John Kerry. Zdôraznil, že spolupráca by mala byť silnejšia, keďže ani jeden región nedokáže vyriešiť klimatickú krízu sám. EÚ označil za kľúčového partnera. Po ohlásení Bidenovho plánu investovať počas prezidentského mandátu do čistej energie dva bilióny dolárov sa objavila aj istá miera rivality. Napriek tomu hodnotí EÚ túto rivalitu ako prospešnú, keďže môže zásadne posilniť boj proti klimatickým zmenám.

Biden, stredná Európa a Slovensko

Biden bol v minulosti jedným z hlavných podporovateľov vstupu stredoeurópskych štátov do NATO. Ako viceprezident sa zúčastnil na diskusiách so strednou Európou, takže región pozná. S ambicióznym klimatickým plánom to môže byť zložitejšie. Česko, Maďarsko a Poľsko spočiatku odmietali prijať dohodu o klimatickej neutralite, keďže požadovali uznanie aj jadrovej energie za prostriedok na ceste k znižovaniu emisií. Česko a Maďarsko sa po uznaní tejto podmienky k dohode pridali.

Rokovania na tému energetiky medzi USA a Vyšehradskou skupinou začala už Trumpova administratíva. Mala záujem zvýšiť aj energetickú sebestačnosť v tomto regióne, aj americkú energetickú dominanciu. Počas Trumpovho mandátu sa výrazne zvýšil export skvapalneného zemného plynu (LNG). V rámci V4 je tento trend viditeľný najmä pri Poľsku. Poľská plynárenská a ropná spoločnosť mala uzavrieť dohodu s americkou spoločnosťou distribuujúcu LNG. Podľa tejto dohody má byť do Poľska exportovaných 2,5 miliónov metrických ton LNG za rok. Zostáva otázne, ako sa k takejto energetickej dominancii postaví Joe Biden. Ten už prvý deň v úrade deklaroval zníženie limitov metánu, ktorý sa vylučuje v značnom množstve počas životného cyklu LNG. Objavuje sa dilema, či Biden uprednostní klimatické ciele, alebo rozšírenie obchodu a energetickej dominancie.

USA sa počas Trumpovej administratívy pokúsili expandovať aj do Česka, kde sa americká spoločnosť zapojila do tendra na obnovu jadrových elektrární. Na Slovensku zatiaľ takáto tendencia užšej energetickej spolupráce výrazná nie je, čo môže záujem Bidena o spoluprácu so Slovenskom oslabiť. Na druhú stanu, v porovnaní s ostatnými štátmi V4 sa ako najviac naklonené environmentálnej spolupráci javí Slovensko. Ako prvé v regióne sa prihlásilo nielen k cieľu uhlíkovej neutrality do roku 2050, ale aj k podpore Európskej zelenej dohody. Navyše vypracovalo Nízko-uhlíkovou stratégiou rozvoja, ktorá do istej miery korešponduje s Európskou zelenou dohodou, teda aj Bidenovým klimatickým plánom. Budúcnosť sektorovej bilaterálnej spolupráce teda závisí od toho, ako vážne bude brať klimatické ciele a či bude mať záujem pokračovať v šírení amerického energetického vplyvu aj na územie Slovenska.