Rastúce ceny energií, a to najmä na tzv. spotových trhoch s plynom (116€/MWh) a elektrinou (dokonca až do úrovní okolo 200€/MWh), ale aj naďalej sa zvyšujúce ceny ropy ($85/barel), testujú politickú odvahu a trpezlivosť politických lídrov a toleranciu obyvateľov. Téme sa bude venovať aj Stredoeurópska energetická konferencia, ktorú organizuje SFPA v Bratislave 22. novembra.

Prečo ceny rastú

Podľa dostupných informácií, ceny plynu narastajú najmä kvôli kombinácii faktorov na strane dopytu ale aj ponuky. Na strane dopytu ide o nárast spotreby v súvislosti s oživením ekonomiky po pandémii, a neobvykle dlhej zimy, vrátane chladnej jari a zároveň horúceho leta. Súhra týchto faktorov prispela k zvýšenej spotrebe plynu. 

Na strane ponuky ide o nižšiu výrobu z obnoviteľných zdrojov v severnom Nemecku, pretože menej fúkal vietor, a zároveň najdôležitejší dodávateľ plynu do EÚ, Rusko, znížilo dodávky cez tradičné tranzitné trasy cez Bielorusko a Ukrajinu a zároveň presmerovalo časť dodávok plynu do Ázie. Toto všetko v situácii, keď Európske zásobníky s plynom nie sú naplnené na obvyklých úrovniach. 

A je tu samozrejme aj geopolitická rovina, Rusko nenecháva túto príležitosť nevyužitú v snahe pritlačiť nemecké (európske) úrady k rýchlejšiemu schváleniu nového plynovodu Nord Stream 2, keď slovami svojho prezidenta sú schopní “zvýšiť dodávky plynu o ďalších 17,5 miliardy kubických metrov (cca 10% ročných EÚ dodávok) novým potrubím deň potom ako regulačné orgány schvália Nord Stream 2”

Rusko sa snaží využiť túto situáciu aj ako príučku pre EÚ v snahe poukázať na riziká spotového trhu (na ktorom je Rusko na rozdiel od iných veľkých dodávateľov plynu aj priamo účastné cez kontrolu či vlastníctvo zásobníkov plynu) a zároveň prispieť k nárastu skepticizmu v európskej verejnosti voči zelenej transformácii. 

Historická transformácia

Európska zelená dohoda a balík “Fit for 55” predpokladajú radikálnu transformáciu hospodárstva a spoločnosti, s cieľom dosiahnutia klimatickej neutrality do roku 2050, a už o 8 rokov (do roku 2030), dosiahnutie čistého zníženia emisií o 55%. 

Európskemu klimatickému zákonu, tak ako aj balíku Fit for 55, nechýba ambicióznosť, avšak skeptici mu vyčítajú nejasnosť riešení quid pro quo kompromisov či nevyhnutných politických nákladov.

Takáto hlboká spoločenská a hospodárska transformácia, navyše v tak krátkom čase, sa dá s porovnať napríklad s transformáciou, ktorú si zažili krajiny východnej Európy začiatkom 90. rokov. 

Podobne ako táto transformácia, aj Fit for 55 je vedená najmä smerom zhora dolu (top-down) a skutočný celospoločenský súhlas (buy-in), podobne ako pri ekonomickej transformácii 90. rokov, chýba. Čiastočne je to tak aj kvôli chýbajúcej spoločenskej dôvere, či celkové náklady nakoniec neponesú domácnosti a najzraniteľnejší. 

Možnosť, že Fit for 55 dopadne ako Lisabonská stratégia, ktorej väčšinu cieľov sa nepodarilo naplniť, je menej pravdepodobná aj vďaka tomu, že ciele sú zakotvené v právnom predpise nariadenia, ktoré je priamo vykonateľné a vymáhateľné v členských štátoch EÚ. Vzhľadom na to, je namieste zamyslieť sa nad možnými scenármi vývoja v najbližších ôsmich rokoch, keďže to je perspektíva tohto právneho rámca. 

Celková klimatická neutralita o 28 rokov a zníženie emisií skleníkových plynov o 55 % za najbližších 8 rokov nie je nepredstaviteľný cieľ. Dá sa dosiahnuť viacerými spôsobmi. Avšak je potrebné poznamenať, že za prvých 28 rokov od referenčného roku 1990, došlo v krajinách dnešnej EÚ k zníženiu o 25.2%,  a nezanedbateľný podiel tejto redukcie je možné pripísať ekonomickej transformácii východnej Európy. Aby bol dosiahnutý cieľ redukcie na úroveň 55% je potrebné zredukovať emisie v EÚ o ďalších 2,546 miliárd ton CO2 ekvivalentu.

Radikálna transformácia

Ak odhliadneme od “zázračného prútika” CCS (zachytávanie a ukladanie uhlíka)  či iného zatiaľ neznámeho technického spôsobu sekvestrácie uhlíka z atmosféry, ktorý by nám umožnil “bezbolestne” zasýtiť vlka klimatickej zmeny, ale zároveň ponechať ovcu fosílnej spotreby bez zmien, zostávajú iba ťažšie a bolestivejšie spôsoby ako dosiahnuť deklarované ciele v tak krátkom čase.

Ako striktné lockdowny počas prvej vlny COVID-19 poukázali, redukciou ba priam zastavením mobility a ekonomickej aktivity je možné dosiahnuť rýchlu redukciu emisií skleníkových plynov až o -25%, avšak vzhľadom na ekonomické a politické dôsledky je takéto “riešenie” dlhodobo neudržateľné, ak nie priam nepredstaviteľné.

Redukcia emisií je možná taktiež transformáciou hospodárstva a správania spoločnosti. Bez cezhraničného úniku uhlíka (carbon leakage) a zníženia životnej úrovne si to však vyžaduje radikálnu transformáciu nie mnohých, ale všetkých sektorov hospodárstva, vrátania zmeny správania jednotlivcov a domácností. Čiastočne aj týmto spôsobom sa podarilo krajinám východnej Európy dosiahnuť redukciu emisií začiatkom 90. rokov. 

Nárast cien energií tak, ako sme ho zažili v 90. rokoch, je dôležitým impulzom a navigátorom pri transformácii hospodárstva. Vysiela neprehliadnuteľný signál pre všetkých, aby kde to je len možné zredukovali svoju spotrebu, alebo zvýšili jej efektivitu, a zároveň aby došlo k presunu vzácnych zdrojov k ich najefektívnejšiemu použitiu. Aj keď sa nepredpokladá, že by významná časť nárastu cien (ak odhliadneme od nárastu cien ETS) bola priamym dôsledkom zelenej transformácie, ponúka nám pohľad do blízkej budúcnosti.

Vplyv zelenej transformácie

Cena za ETS povolenky sa od začiatku roka zdvojnásobila a v októbri dosahovala na Lipskej burze EEX úrovne do 65€/tCO2. Objavujú sa hlasy od energetických spoločností ale aj politikov vrátane nedávnych vyjadrení premiérov Česka  a Maďarska na októbrovom (2021) summite EÚ, aby došlo k preskúmaniu trhu s emisnými povolenkami z obáv pred špekulatívnymi nákupmi, ktoré ešte viac prispievajú k zvyšovaniu cien energií. 

Možná redukcia, či pozastavenie výroby viacerých významných spotrebiteľov energie, medzi ktorých patria výrobcovia kovov (SlovAlco), chemický priemysel (Duslo), ale i pekárne, poukazuje na fakt, že vplyv vývoja cien sa nedá ignorovať. 

Predpoklad, že dôjde v prvom rade k redukcii výroby a spotreby u činností, ktoré najviac poškodzujú životné prostredie, sa zdá minimálne v tejto fáze ako nesprávny. Príklad SlovAlco, ktorého výroba patrí k technologicky najčistejším spôsobom výroby hliníka, nám ukazuje, že v globalizovanom svete, keď opatrenia na zabránenie cezhraničným únikom uhlíka (carbon leakage) ešte nie sú implementované, môže viesť k paradoxnej situácii redukcie čistejšej výroby a jej nahradením výrobou menej čistou v jurisdikcii s miernejšími environmentálnymi predpismi. 

Bez ohľadu na to, či a do akej miery je súčasný nárast cien ETS povoleniek výsledkom špekulatívneho správania fondov, na dosiahnutie stanovených klimatických cieľov bude nevyhnutné zredukovať emisie týchto plynov do atmosféry, pričom často spomínaným prostriedkom je práve zvýšenie nákladov na emisie CO2 či už priamym zvýšením cien za povolenie, redukciou ich množstva, či novou uhlíkovou daňou. 

Avšak v prípade, že bude cena CO2 uhlíka ešte vyššia, prípadne ak bude určená tak, že sa aj priamo dotkne aktivít jednotlivcov a rodín (napríklad cez uhlíkovú daň na ústredné kúrenie, či grilovanie na táboráku v záhrade), tento vývoj môže viesť k prehlbovaniu sociálnych rozdielov. V prípade Slovenska, kde náklady na energie a bývanie tvoria takmer štvrtinu výdavkov rodín, môže viesť k ešte väčšej energetickej chudobe, sociálnym nepokojom a nedá sa vylúčiť aj prechod k viac znečisťujúcim zdrojom tepla hlavne v chudobnejších častiach krajiny. 

Riešenia zvyšujúcich sa cien

Zelená Dohoda a Plán obnovy počíta aj s kompenzáciami a investíciami, ktoré by mali vyrovnávať náklady na transformáciu najmä u najzraniteľnejších obyvateľov a domácností. Nielen kvôli neurčitosti týchto opatrení sa však objavuje aj skepticizmus ohľadne rozdelenia nákladov a prínosov; 

Napríklad Plán obnovy v slovenských podmienkach počíta s podporou energeticky efektívnej rekonštrukcie 30 tisíc domov, avšak to sú len necelé 3% rodinných domov na Slovensku. Je jasné, že náklady na zvyšovanie cien nie sú v rámci spoločnosti rozdelené rovnomerne, a dopadajú väčšou mierou na zraniteľnejšie skupiny obyvateľov a domácnosti. 

Nárast cien energií iba nepriamo súvisí s klimatickou adaptáciou, avšak je možné predpokladať, že určitý nárast cien a energeticky náročných komodít (kovy, cement a iné stavebné materiály, chemické výrobky, papier, plasty, a pod.) je minimálne v tzv. prechodnom období nevyhnutný. A aj vzhľadom na trend cien emisných povoleniek je možné očakávať minimálne v tzv. prechodnom období nárast celkových nákladov na energie. 

Ak aj budúce ceny elektriny a plynu podľa budúcich ponúk (futures) na burze poukazujú na určité upokojenie situácie o rok či dva, pokles cien na úroveň minulého roku nemožno očakávať. Otázkou je tiež ako dlho tzv. prechodné obdobie bude trvať. Ak sa jedná čo i len o dve tretiny obdobia do dosiahnutia uhlíkovej neutrality, hovoríme o značnej časti aktívneho obdobia jednej generácie.  

Súčasná situácia je preto dôležitým testom politickej odvahy, a zároveň test ohňom dopadov na najzraniteľnejších obyvateľov a schopnosť demokratickej spoločnosti vysporiadať sa touto výzvou.

Ako to riešia v Európe

Francúzsky premiér Jean Castex koncom októbra oznámil, že zmrazenie  cien plynu pre domácnosti sa predĺži do konca roku 2022. Zároveň osoby s nízkymi a strednými príjmami dostanú „inflačnú prémiu“ 100 eur, ktorá pomôže zmierniť vplyv rastúcich cien energií. 

Talianska vláda sa zaviazala uvoľniť 3 miliardy eur na dotácie pre až 5,5 milióna svojich najzraniteľnejších občanov, a zruší niektoré poplatky pre spotrebiteľov, ktoré dodávatelia používajú na pokrytie režijných nákladov súvisiacich s dotáciami na obnoviteľnú energiu. 

Česká vláda schválila možnosť zníženia DPH na elektrinu a plyn zo súčasných 21% až na 0%. (V čase písania bola novela v Snemovni) od začiatku roku 2022. Objavujú sa dokonca opäť hlasy, že energie by nemali byť predmetom výmeny na voľnom trhu a po vlne deregulácie sa opäť objavujú hlasy k zvýšenej regulácii cien. 

Slovenská vláda vidí riešenie napríklad v dočasnom zrušení povinnej platby za vyraďovanie jadrových blokov v Jaslovských Bohuniciach, úprave tarify za prevádzkovanie systému, či obmedzení dotácie na prevádzku solárnych elektrární. Predstavitelia priemyslu volajú taktiež aj po väčších vratkách z Environmentálneho fondu, ktorý sa tvorí z poplatkov, ktoré platia znečisťovatelia, a mal by sa využívať na podporu nových ekologických technológií a tzv. zelených riešení.

Morálny hazard

Viaceré z týchto riešení, ak aj môžu krátkodobo odvrátiť protesty či krátkodobé bankroty a priniesť rýchlu politickú podporu, môžu viesť k morálnemu hazardu. Takýmto príkladom je aj riešenie, ktoré sa tvorí v súvislosti s krachom alternatívneho dodávateľa Slovakia Energy. 

Liberalizácia trhu s energiami vytvorila priestor pre obchodníkov s energiami, ktorí zväčša nevlastnia ani si neprenajímajú žiadne výrobné kapacity, iba nakupujú na trhu energie. Týmto obchodníkom sa v poslednej dobe darilo priniesť svojim zákazníkom nižšie ceny energií, keďže ceny na okamžitých trhoch (tzv. spotoch) boli nižšie než ceny dlhodobých kontraktov. 

Avšak keď ceny na trhoch začali stúpať, títo alternatívni dodávatelia vlastne nakupujú drahšie ako sú často ich zmluvy s koncovými zákazníkmi. V prípade ich krachu regulátor garantuje, že týmto zákazníkom budú energie naďalej dodávať dodávatelia tzv. poslednej inštancie. Avšak títo pochopiteľne na taký nárast dopytu neboli pripravení, a teda musia energie pre týchto zákazníkov nakúpiť na spotových trhoch za ceny ktoré sú často niekoľkonásobne vyššie než regulovaná cena, za ktorú dodávajú pre svojich dlhodobých zákazníkov. 

Bizarná situácia nastala v októbri, keď regulátor vyzval dodávateľov poslednej inštancie, aby zákazníkom účtovali nižšie ceny ako sú zákonom stanovené pre režim DPI a za ktoré komodity nakupujú na trhoch. 

Táto výzva je vlastne výzvou ignorovať obchodný zákonník, a ak by ju manažéri prijali, vystavovali by sa dokonca hrozbe trestného stíhania vzhľadom na potenciálne porušenie povinnosti pri správe cudzieho majetku. A toto platí aj na manažérov štátom vlastnenej firmy SPP. 

Pretože bez zákonného základu (napr. rozhodnutie vlády), je Slovenským ministerstvom hospodárstva prezentované riešenie, keď zákazníkov prevezme SPP a svojvoľne im bude účtovať nižšie ceny než stanovuje režim DPI, a tým vytvárať značnú finančnú stratu porušením viacerých zákonov.

Odhliadnuc od obchodnoprávneho a trestnoprávneho kontextu, jedná sa určite o tzv. morálny hazard. Títo zákazníci doteraz platili alternatívnemu dodávateľovi nižšie ceny, než ktoré dodávatelia DPI účtovali svojim zákazníkom. Na ich opätovné nízke ceny sa im cez stratu v štátnom podniku majú poskladať všetci občania vrátane tých, ktorí doteraz platili vyššie poplatky stabilnejším dodávateľom. 

Najdôležitejšia úloha

Je jasné, že režim DPI sa musí zreformovať, keďže bol navrhnutý len do dobrého počasia, avšak nastáva aj otázka, či regulácia cien energií bez ohľadu na cenovú citlivosť a príjmovú situáciu domácností je tým najefektívnejším riešením, keďže u bohatších domácností môže viesť k nešetrnosti a vyššej spotrebe. 

Kompenzácia priemyslu nesystémovými opatreniami zase riskuje predlžovanie prechodného obdobia, či kompenzáciu pre ekonomických hráčov bez ohľadu na ich príspevok k energetickej transformácii. 

V prípade priemyslu už transformovaného na elektrinu je však namieste otázka, ako zabezpečiť jeho prežitie do obdobia, keď riziko cezhraničného úniku uhlíka bude ošetrené. Úlohou politikov totiž nie je len zabezpečiť zelenú transformáciu, ale taktiež garantovať, aby sa uhlíkovo neutrálnej spoločnosti aj ekonomiky dožili ich voliči, ideálne v zdraví a prosperite. 

Preto je otázka či a ako dosiahnuť ochranu najzraniteľnejších obyvateľov, domácností a malých podnikov počas zelenej transformácie najdôležitejším predpokladom pre úspešné splnenie klimatických cieľov. V opačnom prípade príde k vykoľajeniu celého procesu a môže viesť k zníženiu dôvery v konštitučnú demokraciu a súčasné politické inštitúcie, či dokonca občianske nepokoje a rozvrat ekonomického systému. V tom prípade by budúcnosť nebola zelená, ale hnedo-červená.