V uplynulých sto rokoch sa čínsko-ruské vzťahy vyznačovali veľkými výkyvmi medzi dvomi extrémnymi pozíciami. Sovietsky zväz stál pri vzniku Komunistickej strany Číny, ale podporoval aj nacionalistickú vládu pri boji o moc nad krajinou zmietajúcou sa v občianskej vojne. 

Po vzniku Čínskej ľudovej republiky sa vytvoril obraz, že obe krajiny sú prirodzenými spojencami: dve obrovské komunistické krajiny, ktoré sa vzájomne podporujú. Tento vzťah však bol výrazne asymetrický, prím v ňom hral ZSSR vedený Stalinom, a Číne ako juniornému partnerovi táto pozícia vyhovovala čoraz menej. Napokon skončil čínsko-ruskou roztržkou, ktorej dopad trval až do pádu Sovietskeho zväzu.

Od deväťdesiatych rokov 20. storočia sa čínsko-ruské vzťahy výrazne zlepšili, no tak ako v minulosti ani dnes nie sú založené na bratskej spolupráci. Ich podstatou je zdieľaná snaha o mocenské balansovanie voči geopolitickému Západu, doplnená ekonomickou výmenou nerastných surovín za spotrebné produkty a technológie. 

Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj spoločné vyjadrenie lídrov oboch krajín spred začatia zimných Olympijských hier, v ktorom ohlásili „partnerstvo bez hraníc“. Medzi Ruskom a Čínou teda nevznikla vojenská, ekonomická alebo politická aliancia, stále ide o „partnerstvo z rozumu“, s tým rozdielom, že sú momentálne styky medzi oboma krajinami intenzívnejšie než je dlhodobý priemer.

Sebecká podpora Ruska

Z tejto perspektívy je potrebné vnímať aj čínske vyhlásenia k vojne na Ukrajine. Čínske vedenie do značnej miery preberá ruskú rétoriku – či už ide o označovanie ruskej agresie ako „špeciálna vojenská operácia“ alebo o tvrdenie o legitímnych ruských bezpečnostných obavách  a ešte hlasnejšie sa z Pekingu ozýva kritika rozširovania Severoatlantickej aliancie a podpory Ukrajiny zo strany USA či európskych krajín. 

Viac než solidarita s Ruskom je však takáto rétorika vyjadrením vlastných bezpečnostných pozícií (a obáv), keďže Spojené štáty spolu s európskymi a ázijskými spojencami v nedávnej dobe zintenzívnili svoju indopacifickú stratégiu, zameranú z veľkej časti na zadržovanie čínskych mocenských ambícií. 

Čína z diplomatického hľadiska zvolila podobnú stratégiu ako pri ruskej anexii Krymu a podpore separatistov na Donbase v roku 2014. Vtedy jej diplomatické balansovanie – ktoré na rozdiel od dneška nesprevádzala tak hlasná kritika Západu – prinieslo úspech: málokto sa pozastavil nad tým, že čínska strana nonšalantne prehliadala podporu separatizmu, ktorý zvykne ostro kritizovať kvôli pozícii Taiwanu. Zároveň tento konflikt dočasne zamestnal pozornosť Západu, čo dalo Číne viac priestoru na presadzovanie vlastných ambícií.

Win – win stratégia

V súčasnej vojne na Ukrajine to však Čína nemá také ľahké ako pred ôsmymi rokmi, keďže ruskej agresii tentokrát chýba uveriteľná zámienka, cieľ rýchleho zvrhnutia ukrajinskej vlády sa nepodaril naplniť a bombardovanie civilných cieľov zatláča čínsku rétoriku do kúta, z ktorého odpovedá čoraz agresívnejšou kritikou Západu. 

Diplomatické problémy však nemusia byť pre Čínu tým najhorším. Niektorí analytici naznačujú, že Čína môže vojnou na Ukrajine len získať v zmysle známej win-win stratégie: ak Rusko vyhrá, víťazstvo ho geopoliticky posilní na úkor Západu, čo Číne prospeje. Pri Pyrrhovom víťazstve alebo prehre – s ktorou, zdá sa, nikto nepočítal – bude Rusko ekonomicky oslabené a naviazané na Čínu. A nech konflikt dopadne akokoľvek, Čína bude mať príležitosť sledovať vojenské a technologické kapacity oboch strán, čím získa poznatky, ktoré sa jej môžu v budúcnosti zísť.

Zdá sa však, že čínska podpora pre Rusko nemusí byť problematická len v diplomatickej rovine, ale aj v strategických a ekonomických aspektoch. Už teraz je zrejmé, že aj pri eventuálnom víťazstve Ruska vo vojne bude Moskva výrazne slabším hráčom na medzinárodnej scéne, než bola pred útokom. Bude čeliť nielen zdevastovanej ekonomike a disponovať oslabenou armádou, zároveň sa ocitne aj v medzinárodnej izolácii. 

Na druhej strane ruská agresia vyvolala bezprecedentnú reakciu v Európe, ktorá deklaruje minúť obrovské zdroje na vyzbrojenie. Zmenšená pozícia Ruska voči západnej Európe znižuje hodnotu „bezhraničného partnerstva“ s Moskvou pre Čínu. 

Čínska poistka celkom nevyšla

Ohlásenie viacerých ekonomických kontraktov medzi Ruskom a Čínou tesne pred začatím vojny na Ukrajine naznačuje, že Rusko počítalo so západnými sankciami a snažilo sa „zahedžovať“ na východe. Čínska motivácia sa zdá byť taktiež jednoduchá: zo situácie vyťažiť nielen ekonomicky, ale aj strategicky vzhľadom na zaistenie prístupu k nerastným surovinám a potravinám z Ruska. 

Rozsah a intenzita západných sankcií na Rusko spoločne s dlhým trvaním vojny zrejme narušili tento kalkul na oboch stranách. Sankcie uvalené na Rusko sú bezprecedentné nielen rozsahom, ale predovšetkým využitím tzv. „atómovej sankcie“, a síce zmrazením aktív Ruskej centrálnej banky v zahraničí. 

Ruský plán využiť tieto aktíva na zmiernenie dopadov ekonomických sankcií na svoje hospodárstvo nevyšiel, čo viedlo k strmému pádu rubľa, zastaveniu obchodovania na akciových trhoch a odchodu mnohých západných firiem z ruského trhu. 

V následku náhleho pádu ruskej meny a ekonomiky uvažovali aj viaceré čínske firmy o stiahnutí sa z ruského trhu, no verejná mienka a vládna pozícia im to neumožnila. V každom prípade je Rusko v dôsledku sankcií omnoho závislejšie na čínskej podpore než sa predpokladalo, a je pravdepodobné, že Čína nebude schopná alebo ochotná pomoc dodať v požadovanom rozsahu. 

Dlhé trvanie vojny na Ukrajine prispieva k zvyšovaniu inflácie na celosvetových trhoch. Rastú ceny ropy a zemného plynu, znížil sa vývoz niklu, ktorého je Ukrajina významným svetovým producentom, a rastú ceny potravín a umelých hnojív, ktorých významnými svetovými exportérmi sú práve Ukrajina a Rusko. Inflácia spôsobuje problémy čínskej ekonomike, ktorá sa momentálne stretáva s výpadkami výroby kvôli šíriacej sa epidémii omicronu. 

Pri zvážení ekonomických benefitov a problémov, ktoré v tejto fáze vojna na Ukrajine predstavuje pre Čínu, je zrejmé, že trojtýždňová dynamika konfliktu zmenila obraz jednoznačnej win-win situácie, ktorá sa zo začiatku pre ázijského obra črtala. 

Túto pozíciu dokresľujú aj tzv. sekundárne sankcie, ktoré sa môžu týkať čínskych firiem v prípade, že budú obchodovať so sankcionovanými ruskými subjektmi. Určité kroky čínskych firiem, ako napríklad neochota štátnych bánk ísť proti americkým sankciám, naznačujú, že pre Čínu je stále veľmi dôležitý obchod so západnými krajinami, a preto sankcie dodržia.

Vojenská spolupráca

Otázka sankcií môže výrazne zamiešať aj dynamiku rusko-čínskej spolupráce vo vojenstve. Hoci si Čína vyrába väčšinu zbraní sama, určité technológie nakupuje v zahraničí, predovšetkým v Rusku, z ktorého prišli tri štvrtiny celkových čínskych vojenských nákupov v rokoch 2016-2020. Tie sa sústredili predovšetkým na stíhačky Suchoj, vo výrobe ktorých ruskí producenti používajú veľké množstvo polovodičov. 

Jedným z prvých odvetví, ktoré sa dostali na sankčný zoznam, boli práve polovodiče, ktorých najväčší svetový exportér – Taiwan – sa pridal k protiruským sankciám. Keďže Rusko samo nevyrába najmodernejšie polovodiče, embargo na ich nákup povedie k spomaleniu až zastaveniu produkcie stíhačiek Suchoj, čo v konečnom dôsledku spomalí rast vojenských schopností čínskeho letectva. 

Prípadný čínsky útok na Taiwan, ktorý sa často spomína v súvislosti s vojnou na Ukrajine, bude stáť a padať na sile čínskeho námorníctva a letectva. Bez taiwanských polovodičov je pravdepodobné, že sa potenciálna čínska invázia oddiali o 10 až 15 rokov, čo je doba, ktorú podľa odhadov Čína potrebuje na to, aby si vedela sama vyrábať stíhačky na vysokej úrovni. 

Ak Čína sleduje ruskú inváziu na Ukrajinu s tým, že si z nej odnesie dôležité lekcie pre vlastnú zamýšľanú inváziu na Taiwan, je pravdepodobné, že ekonomická, diplomatická ale aj vojenská reakcia Západu na Rusko prinúti čínskych stratégov situáciu zvážiť. Ak bude Čína chcieť zmierniť dopady západnej reakcie, bude sa musieť snažiť čo najviac znížiť závislosť ekonomiky a vojenskej produkcie na zahraničí – čo je proces, ktorý bude trvať desiatky rokov.