Celá diskusia o možnosti urobiť zo Slovenska hniezdo amerického nukleárneho arzenálu by sa mohla začať a skončiť tým, že šírenie jadrových zbraní v Európskej únii je nereálne. Krajiny sú viazané Zmluvou o nešírení jadrových zbraní (NPT), ktorá rozoznáva 5 jadrových štátov a jediným členom EÚ z nich je Francúzsko. Ďalšie šírenie by bolo v rozpore s touto zmluvou. 

Aj samotná jadrová zbraň, o ktorej sa dnes často hovorí, pozostáva z viacerých častí: jedná sa o jadrovú hlavicu a bombardér, balistickú alebo riadenú strelu, ktoré hlavicu donesú na miesto určenia. Ak by americká armáda teoreticky chcela spraviť menší jadrový útok zo slovenského územia, je ťažko predstaviteľné, že by len tak priniesla 100 nestrategických jadrových hlavíc a s nimi 15 metrové balistické rakety. 

Návrh obrannej zmluvy medzi Slovenskom a USA (DCA) sa venuje množstvu vecí, ale v žiadnej časti nehovorí o jadrových hlaviciach, balistických strelách, odpaľovacích silách ani bombardéroch, ktoré by mohli tieto hlavice niesť. 

Časť zmluvy, ktorá sa k tomu môže najviac približovať, je článok 4, ktorý pojednáva o preprave, skladovaní a rozmiestňovaní obranných zariadení, zásob a materiálu v dohodnutých zariadeniach. Stále však hovoríme o obrannej zmluve a v článku 4 sa hovorí o obranných zariadeniach, ktorými jadrové zbrane určite nie sú. 

Ešte dôležitejším argumentom je to, že zmluva jasne uvádza, že USA musí vopred informovať slovenského výkonného zástupcu o typoch spomenutého materiálu. Armáda USA teda nemôže tajne priniesť jadrové hlavice a schovať ich v budove na Sliači. 

Dôkazom je aj fakt, že v článku 4 v takmer rovnakej zmluve medzi USA a Maďarskom sa tiež nachádza ustanovenie o rozmiestnení obranného materiálu. Je nepravdepodobné, že by Viktorovi Orbánovi (ako aj 23 ďalším hlavám štátov) unikla prítomnosť jadrových hlavíc na maďarskom území, alebo že by o takomto odhalenom kroku USA nechcel informovať verejnosť. 

Medzinárodné záväzky

Obídenie zmluvy DCA by však nebolo jediným problematickým aspektom. Existujú ďalšie medzinárodné dohody, ku ktorým Slovenská republika pristúpila a to najmä k Zmluve o nešírení jadrových zbraní (NPT). Jej podpisom sa Slovensko zaviazalo, že nebudeme prijímať ani iným spôsobom získavať jadrové zbrane. Okrem tejto zmluvy je Slovensko aj signatárom dohody o zákaze jadrových skúšok. 

Aj z medzinárodno-právneho a politického hľadiska je ťažko predstaviteľné, prečo by Američania mohli mať ambíciu priviezť na Slovensko jadrový arzenál. Riskovali by, že v prípade preniknutia takejto informácie na verejnosť by zvýšili nervozitu a tlak v regióne a to najmä smerom k Ruskej federácii. 

Porušili by tiež medzinárodné dohody, ku ktorým sa zaviazali, obišli IAEA a zneistili Slovensko a všetkých členov NATO, ktorí takéto dohody s USA majú. Je absurdné si myslieť, že by USA riskovalo medzinárodné renomé, bezpečnosť v regióne, dôveru spojencov a medzinárodných inštitúcií len preto, aby uskladnili niekoľko jadrových hlavíc v Sliači.

Slovensko má veľmi dobrú strategickú polohu, ale v otázke teoretického rozmiestnenia jadrových hlavíc by už bolo rozumnejšie sústrediť arzenál v krajinách spojencov nachádzajúcich sa bližšie k hraniciam štátov, ktoré NATO definuje ako bezpečnostné hrozby. 

Bez ďalšieho rozoberania servisných požiadaviek, neustálej kontroly IAEA, technickej náročnosti a veľmi silnej verejnej a politickej mienky môžeme povedať, že je krajne nepravdepodobné, že by sa Slovensko stalo ďalšou jadrovo vyzbrojenou krajinou.