Na jednej strane poľnohospodárom narástli v ostatných dvoch rokoch výrazne ceny vstupov do výroby, na druhej strane došlo k zníženiu výkupných cien komodít alebo obmedzeniu podpôr. Tieto disproporcie sú zvýrazňované ambicióznymi ekologickými požiadavkami, ktoré už desaťročia nie sú dostatočne kryté európskymi podporami. 

„V priebehu posledných 40 rokov sa podiel spoločnej poľnohospodárskej politiky na rozpočte Európskej únie znížil zo 65,5 percenta v roku 1980 na 25 percent v roku 2021. Tento pokles nastal napriek postupnému rozšíreniu Európskej únie,“ uvádza Európska komisia.

Z hľadiska nominálnej čiastky je rozpočet najväčšej európskej politiky posledných dvadsať rokov takmer nezmenený, čo je len vzhľadom na infláciu dlhodobo neudržateľné. Bez výraznejšej valorizácie podpôr pritom dochádza k stále novším a ambicióznejším požiadavkám na ekologické opatrenia, ktoré majú realizovať práve farmári. 

Odplata za ekologické opatrenia nie je dostatočná

V rámci nového programového obdobia, ktoré začalo platiť po roku 2023, mali členské štáty napríklad vyčleniť neproduktívne plochy, ktoré mnohí nazývajú aj úhory. Ide celkovo o štyri percentá poľnohospodárskej pôdy. Z týchto neobhospodarovaných výmer nezískavajú žiadne tržby, ba naopak, v mnohých štátoch (aj na Slovensku) za pozemky, ktoré nevyužívajú na produkciu platia dane, nájomné a vznikajú im ďalšie náklady v súvislosti s ich udržiavaním v predpísanom stave. 

Európska komisia napokon pod tlakom navrhla zmierniť toto opatrenie. Namiesto úhoru by farmári mohli na vyčlenených štyroch percentách pôdy pestovať plodiny, ktoré viažu dusík, napríklad šošovicu.

Faktom však zostáva, že európski farmári musia realizovať viaceré ekologické opatrenia, avšak s rovnakou podporou ako v minulom programovom období, keď ešte neboli v takom rozsahu vyžadované. Vstup do novej agrárnej politiky s ambicióznymi cieľmi pritom prišiel v čase prepadu cien agrárnych komodít na svetových trhoch a tým sa zvyšujúcej nervozity mnohých poľnohospodárov.  

Prepad cien agrárnych komodít

Ak sa ešte v novembri 2022 obchodovala na najvýznamnejšej európskej burze v Paríži pšenica za cenu 330 eur za tonu, tak aktuálne je jej hodnota 210 eur za tonu. Pri ostatných významných komoditách sú poklesy podobné. Cena kukurice sa prepadla v rovnakom časovom úseku z 310 na 180 eur za tonu a repka zo 610 na 420 eur za tonu. 

Časť verejnosti môže argumentovať, že aktuálny prepad na burzách nastal po prudkom náraste cien komodít v roku 2021 a 2022. V tejto situácii je však dôležité upozorniť, že nárast cien rastlinných a následne živočíšnych komodít vzápätí spôsobil aj zvyšovanie cien vstupov. 

Nárast cien vstupov

Z dôvodu energetickej krízy narástli ceny priemyselných hnojív v priebehu niekoľkých mesiacov troj až štvornásobne, o desiatky percent vzrástli ceny strojov a zariadení a podobnému nárastu sa nevyhli ani ochranné chemické prípravky. 

V celej Európe sa rozkrútilo koleso inflácie, ktoré vzápätí potiahlo nárast platov zamestnancov. V tejto situácii začali ceny agrárnych komodít klesať, až sa postupne dostávajú na hodnoty, z ktorých začali pred štyrmi rokmi rásť. Ceny mnohých vstupov sa pritom nevrátili na pôvodnú úroveň.

Narušenie krehkej rovnováhy

Nestabilitu európskeho trhu s agrárnymi komoditami podčiarkol aj bezprecedentný útok Ruska na Ukrajinu, ktorá nemohla svoje poľnohospodárske výrobky prevážať čiernomorskou cestou. Odrazu v rámci vojnovej pomoci Európa otvorila hranice na tranzit ukrajinskej produkcie, z ktorej sa ale časť odsypala na krehký európsky trh. 

Rôzni obchodníci dokázali produkciou, ktorá mala smerovať na tradičné ukrajinské trhy napríklad v Afrike, rozkývať dlhoročnú rovnováhu medzi dopytom a ponukou na európskom agrárnom trhu. To samozrejme vytvorilo enormný lokálny cenový tlak na poľnohospodárov, najmä v prihraničných štátoch s Ukrajinou.  

Z celoeurópskeho hľadiska ukrajinskú produkciu netreba viniť za európsky prepad cien. Podobne ako na burze MATIF v Paríži ceny v posledných mesiacoch klesli aj na najvýznamnejšej svetovej burze agrárnych komodít CBOT v Chicagu. 

Národné rozbušky

Politici v Nemecku v závere roka akoby neodhadli situáciu v agropotravinárskom sektore a do už aj tak plného suda s pušným prachom pridali svoje návrhy na konsolidáciu štátneho rozpočtu. Šetriace opatrenia v podobe skončenia daňového zvýhodnenia na naftu a daňového oslobodenia poľnohospodárskych strojov boli tou pomyselnou rozbuškou. V decembri sa rozhoreli protesty, ktoré nedokázali utíšiť už ani určité ústupky poľnohospodárom zo strany vlády. 

V každej krajine sú dôvody na demonštrácie poľnohospodárov do istej miery lokálne, no z dôvodu uplatňovania spoločnej poľnohospodárskej politiky vo všetkých členských štátoch ich aj mnohé spája –  ekologické ambície, ktoré nie sú dostatočne kryté podporami, nervozita z ďalšieho otvorenia trhov či už v podobe Ukrajiny alebo štátov Mercosur a následné zvýšenie tlaku na ceny agrárny komodít, ktoré už vyše roka klesajú. 

Klimatická kríza

Do celej tejto situácie výrazne vstupuje klimatická kríza, ktorá poľnohospodárov znervózňuje. Agrosektor sa stáva nepredvídateľným z hľadiska vývoja počasia. To samozrejme vplýva na nákladovosť. 

Napríklad na Slovensku poľnohospodári už každoročne musia chrániť úrodu pred neskorými jarnými mrazmi parafínovými sviecami či preletmi vrtuľníkom. Dlhotrvajúce suchá pretkané nárazovými zrážkami prinášajú ďalšie náklady do zavlažovania či modernej agrotechniky. 

Najdôležitejšou úlohou agronómov sa v posledných rokoch stáva, ako udržať vlahu v pôde čo najdlhšie a preto investujú do technológií, ktoré to dokážu. Aká situácia je asi v oblasti Stredozemného mora, keď už v strede Európy dosahujú poľnohospodári z juhu často nižšie úrody, ako na výrazne horších pôdach pod Tatrami? 

Poľnohospodár potrebuje viac autonómnosti

Spoločná poľnohospodárska politika na roky 2023 – 2027 do istej miery uvoľnila členským štátom ruky. Upokojeniu situácie farmárov v celej Európskej únii by mohlo, aby aj samotní hospodári na pôde dostali viac autonómnosti. Oni najlepšie poznajú chotár v ktorom hospodária a zvieratá o ktoré sa starajú. 

Neustále kontroly, často formálnych pravidiel – bez ohľadu na znalosť prostredia, oberajú farmárov o čas a krajinu o produkciu. Poľnohospodár by mal mať možnosť vytvoriť si plán, čo bude napríklad pri ekologických kritériách plniť a akými spôsobmi. Na základe jeho stanovených cieľov môže byť následne kontrolovaný. Ak sa súčasný stav nezmení a štátna a verejná správa nezačne vnímať poľnohospodára ako svojprávneho, málokto bude v Európe ochotný v budúcnosti hospodáriť a rozvíjať krajinu.