Zatiaľ čo Afganistan prešiel za posledné dve desaťročia veľkými zmenami, pochopenie udalostí a ich vývoja, ako aj existujúcich hrozieb pre Západ zostáva kľúčovou činnosťou pri eliminácii rizík smerom do budúcnosti. 

Frustrujúca lekcia

Bleskový úspech Talibanu pri ovládnutí krajiny predstavuje skutočne frustrujúcu politickú lekciu. Celé roky investícií USA a NATO do výcviku personálu a vybavenia mali vytvoriť hrádzu, ktorá by spoľahlivo vzdorovala silám Talibanu. Tie však namiesto toho nečelili takmer žiadnemu odporu. Je to výsledok viacerých faktorov.

Celé roky nekompetentného riadenia krajiny poskytli bezpečnostným silám Afganistanu a samotným Afgancom len veľmi slabú motiváciu postaviť sa na odpor a bojovať. Neschopnosť centrálnej vlády poskytovať základné služby vrátane pravidelnej výplaty štátnym zamestnancom, ako aj rekordné úrovne korupcie, vytvorili ideálne prostredie umožňujúce návrat starého režimu.

Taliban cítil túto hmatateľnú nespokojnosť a vyvíjal dlhodobé úsilie v šírení osvety a presviedčaní Afgancov, aby sa vzdali svojej lojality voči vláde. Neponúkal nič viac ako riadenie krajiny bez korupcie, dôstojnosť a obnovu verejných služieb a to sa ukázalo ako veľmi úspešné. 

Viacnásobné dohody dojednané medzi afganskými kmeňovými lídrami a Talibanom, ktoré umožnili pokojné prevzatie provincií ako aj hlavného mesta, sú najzreteľnejším príkladom odporu voči vláde Ašrafa Ghaního a jej predchodcov – Afganci sa radšej vrátili k Talibanu, než by dôverovali súčasnému režimu aj smerom do budúcnosti.

Únava z Afganistanu

Ak sa pozrieme na faktory mimo územia Afganistanu, váhavé odhodlanie Ameriky ukončiť bezpodmienečnú podporu Kábulu bolo výsledkom meniacej sa geopolitickej situácie a domácich volebných výsledkov. 

Dramatický vzostup Číny a výzvy, ktoré pre americkú dominanciu predstavujú jej ambície, presunuli všetky otázky bezpečnostnej politiky vrátane Afganistanu na perifériu záujmu. Súbežne s týmto návratom k veľmocenskej rivalite a degradáciou hrozby terorizmu sa zároveň stupňovala únava z Afganistanu aj na domácom fronte. 

Kontinuálna patová situácia medzi afganskými silami a Talibanom nedávala žiadnu šancu na vojenský prelom a bez prudkého nárastu prítomnosti zahraničného personálu skôr naznačovala dlhodobý status quo na neurčitý čas. Reálna situácia v teréne dodávala váhu lobovaniu Donalda Trumpa, ktorý presadzoval ukončenie „večných vojen“ a presmerovanie zdrojov smerom dovnútra USA. 

Zástancovia tejto pozície však našli chápavého podporovateľa aj v prezidentovi Bidenovi, ktorý ešte ako viceprezident nepovažoval Afganistan za najvyššiu prioritu v oblasti národnej bezpečnosti. Jeho ochota akceptovať načasovaný odsun vojsk namiesto opätovného vyjednávania o pôvodnej dohode s cieľom zaistiť výhodnejšie podmienky svedčí o nedostatku strategickej trpezlivosti, ktorú USA prejavili v snahe zaistiť si v Afganistane požadovaný výsledok. Keď teda zhrnieme všetky uvedené faktory a skombinujeme ich účinok, je vojenský úspech Talibanu pochopiteľný. 

Legitimita Talibanu

Keďže USA opustili Afganistan za podmienok, ktoré si určil Taliban, legitimita tohto hnutia ako nového vládnuceho režimu je teraz nepochybná. Vytlačenie „Veľkého Satana“ z islamskej krajiny je silným politickým posolstvom a veľkým PR víťazstvom, ktoré bude slúžiť na presadzovanie agendy Talibanu na viacerých frontoch. 

A hoci Taliban môže pohodlne riadiť domácu situáciu, predovšetkým po porážke protitalibanského Frontu národného odporu (NRF) v panšírskom údolí, úspech jeho snáh o získanie medzinárodnej legitimity nie je ani zďaleka zaručený. 

Napriek prísľubom o rodovej a etnickej inkluzivite Taliban ukázal svoje skutočné farby hneď po sformovaní dočasnej vlády. Okrem toho, že sa zrušilo ministerstvo pre záležitosti žien, nebola v dočasnej vláde ani jedna žena a všetky miesta v kabinete obsadili paštúnski zástancovia tvrdej línie. 

Nominácia Siradžudina Hakkániho, bývalého šéfa gerilovej siete Hakkáni a človeka na zozname hľadaných osôb FBI na pozíciu ministra vnútra, hovorí veľa o zámeroch Talibanu z hľadiska politickej kultúry. Ešte pred zostavením vlády sa v celej krajine objavili lokálne protesty, najmä medzi ženami, ktoré Taliban násilne potlačil. Hnutie bolo slepé a hluché voči výzvam Západu na zdržanlivosť voči protestujúcim. 

Sila peňazí 

Napriek svojmu úplnému monopolu na moc v Afganistane však Taliban stále potrebuje finančný kapitál a medzinárodné uznanie, čo Západu ukazuje možnú cestu, ako dosiahnuť ústupky. Bez zdrojov zostávajú sľuby Talibanu o obnovení normálnej situácie a zabezpečení stability krajiny nereálne a ak by ich hnutie nesplnilo, predstavujú zároveň najväčšiu hrozbu pre jeho životaschopnosť. 

V tejto súvislosti by mal Západ ako hlavný bankár Talibanu tlačiť na to, aby hnutie rokovalo a zaručilo konkrétne práva žien, ostražitosť voči terorizmu ako aj bezpečný prechod občanov západných krajín a migrantov s osobitným statusom, čo by následne vytvorilo rámec pre budúce interakcie v oblasti financovania. Bez akejkoľvek dôveryhodnej domácej opozície je využitie potreby financovania najsilnejšou pákou, ktorú Západ musí nasadiť proti Talibanu, aby ovplyvnil kroky tohto hnutia.

Napriek tomu, že základné finančné ukazovatele Afganistanu zostávajú významným faktorom, vzorce správania z minulosti nám umožňujú predikovať niektoré pravdepodobné prvky budúceho vývoja. 

Na tej najzákladnejšej úrovni bude Taliban naďalej vládnuť krajine prostredníctvom konzervatívnej teokratickej vlády s obmedzeným medzinárodným dosahom. Ešte počas úpadku Ghaního vlády si krajiny ako Rusko a Čína zabezpečili svoje pozície a absolvovali predbežné rokovania s Talibanom s cieľom identifikovať dohodnuté oblasti spolupráce. Obe krajiny majú silný záujem obmedziť šírenie extrémistickej ideológie do geopoliticky výbušných oblastí a sú ochotné uskutočniť výmenný obchod ak im to zabezpečí predvídateľný vývoj. 

Spomedzi autokratických režimov má Peking oveľa viac čo ponúknuť v porovnaní s Moskvou a bude argumentovať svojimi budúcimi investíciami do infraštruktúry a politikou nezasahovania, aby si zabezpečil, že Taliban nebude zvyšovať napätie medzi Ujgurmi. 

Napriek historickým zdrojom napätia nemajú rodiace sa režimy v Teheráne a Kábule žiadny dôvod zapojiť sa do vzájomnej eskalácie a zdieľajú silný spoločný záujem o stabilitu v regióne. Na medzinárodnej scéne budú Čína a Pakistan pre Taliban aj naďalej predstavovať základnú podpornú skupinu a budú mu poskytovať krytie v prípade konfliktov či konfrontácií. 

Hrozba terorizmu

Viaceré dôvody dávajú predpoklad, že Pakistan bude prostredníctvom svojej tajnej služby ISI aj naďalej zohrávať významnú úlohu pri určovaní bezpečnostnej politiky Afganistanu a pokiaľ to bude možné, využije rôzne zdroje, ktoré má k dispozícii, aby skrytým spôsobom oslabil záujmy Indie. Hlavným z týchto faktorov sú islamskí extrémisti. 

Podmienky dohody z Dohy by mali zabrániť tomu, aby Afganistan slúžil teroristickým záujmom. Taliban bude neustále pod dohľadom, aby sa zabezpečilo plnenie tejto podmienky. Ako však už potvrdil teroristický útok na kábulskom letisku, hrozba extrémistického terorizmu zostáva prítomná a má výrazný potenciál ďalej rásť. 

ISIS z provincie Chorasán (ISIS-K) si drží silnú pozíciu a naďalej vyzýva k zahraničným útokom, pričom spochybňuje oprávnenosť Talibanu z hľadiska islamskej ideológie a využíva to pri nábore nových bojovníkov. 

Oslabenie ISIS-K a ďalších skupín je nad rámec schopností Talibanu, čo prinúti EÚ aj USA uvažovať o selektívnej spolupráci s týmto hnutím v otázkach boja proti terorizmu. Pri podrobnom zvažovaní tohto faustovského návrhu by si obe strany nemali robiť žiadne ilúzie o nebezpečenstvách, ktoré so sebou spolupráca s Talibanom prináša.

Nesporné ponaučenia

Po dvadsiatich rokoch existuje niekoľko nesporných ponaučení, ktoré by si tvorcovia politík mali vziať k srdcu. V prvom rade je to zistenie, že spupnosť a arogancia Západu má jedovatý účinok a zahmlieva strategické myslenie. 

Napriek obrovským zdrojom, ktoré má USA a jeho spojenci k dispozícii, by sme nikdy nemali podceňovať význam ideologicky podloženej odvahy, vytrvalosti a trpezlivosti. Technologická prevaha môže rozhodne zaručiť výhodu, ale negarantuje úspech. 

Afganistan ukázal znepokojujúcu tendenciu, že západné operácie sa až príliš spoliehajú na technológie, pričom sa ignoruje ľudský sentiment v teréne, kde sa uskutočňujú operácie. Získať si srdcia a mysle miestneho obyvateľstva aj naďalej predstavuje základný cieľ akejkoľvek zahraničnej operácie a faktor, ktorý sa môže ukázať ako rozhodujúci pri prekonávaní patových situácií. 

A hoci tie dva modré stĺpy svetla zostávajú neoddeliteľnou súčasťou septembrovej panorámy Manhattanu, dúfajme, že sa tvorcovia politík poučia z minulosti a zaistia, že už nikde inde nebude potrebné pridávať žiadne ďalšie takéto svetlá.