Vo februári 2022, po viac ako 32 rokoch od ukončenia Studenej vojny, sa  krajiny strednej Európy stali nepriamymi účastníkmi vojnového konfliktu, ktorý rozhoduje o novej geopolitickej mape Európy a má nezanedbateľný potenciál expandovať aj za hranice Ukrajiny. Hrozí, že sa stredná Európa stane opäť obeťou geopolitických zmien a nárazníkovou zónou medzi východným totalitarizmom reprezentujúcim Rusko a západnými demokraciami? 

Jasná odpoveď s otáznikom
Na prvý pohľad by mohla znieť odpoveď jednoznačne negatívne. Krajiny strednej Európy sú členmi Európskej únie a NATO (s výnimkou Rakúska), ich prináležitosť k demokratickému Západu je preto zrejmá. Bezprostredné nebezpečenstvo vojenského napadnutia im nehrozí, sú totiž chránené bezpečnostným dáždnikom NATO a nezanedbateľné bezpečnostné garancie poskytuje i členstvo v Európskej únii. 

Vyhrotené situácie, ako je už takmer 600 dní pokračujúca ruská agresia voči Ukrajine, však stavajú tieto krajiny pred potrebu jednoznačného potvrdenia svojej západnej orientácie. Tú môžu deklarovať jednotlivé vlády vytvorené na základe volebných výsledkov. 

Čo ak tak však neurobia a prozápadnú orientáciu vlastných krajín spochybnia? Výsledky parlamentných volieb v Česku z roku 2021 i tie z minulého roka v Maďarsku sú dobre známe. V septembri tohto roku sa však konajú voľby na Slovensku, zopár týždňov potom v Poľsku a v budúcom roku v Rakúsku. Vieme, aj na základe doterajších skúseností z Česka a najmä z Maďarska, špecifikovať ich dopady?

Ruské predstavy
Prebiehajúca agresia Ruska voči Ukrajine, rovnako ako podpora Ruska separatizmu Abcházska a Južného Osetska či samozvanej Podnesterskej republiky, má jednoznačne geopolitický charakter – ide v nej o územie, presnejšie ovládnutie územia suverénneho štátu, alebo prinajmenšom jeho časti a jeho zahrnutie do ruskej sféry vplyvu. 

Predstavitelia Ruska uvažujú podobne ako ich cárski predchodcovia v minulosti či z čias Sovietskeho zväzu. Zabezpečenie „životného priestoru“, čiže nacistickou ideológiou ovplyvneného konceptu  „lebensraumu“ má zaručiť prosperitu a bezpečnosť ruskému národu. 

Má tiež umožniť Rusku zachovať si mocenské postavenie, ktoré by ho približovalo k Číne ako rastúcej globálnej mocnosti i stále jedinej superveľmoci – Spojeným štátom, ktoré boli hlavným súperom ZSSR v období studenej vojny. 

Putinovmu Rusku tak nejde o reformu multilaterálneho systému reprezentujúceho OSN, ale o vytvorenie multipolarity, v rámci ktorej by si mocnosti vytýčili svoje sféry vplyvu, na ktorých by boli jedinými suverénnymi aktérmi. 

Prirodzene, Západ má v týchto predstavách ťahať za kratší koniec a USA majú nadobro stratiť výsostné veľmocenské postavenie. Obsesia územnou expanziou je v priamom kontraste s princípmi medzinárodného práva, keďže nové územia získava Rusko vojenskými prostriedkami. 

V čase, keď multilaterálny systém podmýva priamo krajina, ktorá prispela k jeho vytvoreniu, je dištancovanie sa od Ruska a podpora Ukrajiny  podmienkou pre zachovanie jednoty na strane kolektívneho Západu. Pokiaľ členovia EÚ a NATO nezdieľajú spoločné hodnoty či ciele, v spoločnom postoji vznikajú trhliny. 

Už teraz vidíme, že zásada jednohlasnosti spomaľuje či priamo blokuje rozhodovacie procesy v rámci EÚ a to v situácii, keď s návrhmi nesúhlasí jedna členská krajina. Nie náhodou sa v tomto kontexte často spomína Maďarsko, najmä pokiaľ ide o podmienenie pomoci bojujúcej Ukrajine. Ak by takýchto krajín bolo viac, systémový problém by bol ešte markantnejší. 

Bezpečnostné a geopolitické vákuum, ktoré vzniklo v strednej Európe po rozpade Sovietskeho zväzu, využila drvivá väčšina krajín regiónu zmysluplne integráciou do európskych a bezpečnostných štruktúr Západu. Niektoré ďalšie krajiny takzvaného sovietskeho bloku, vrátane Ukrajiny, takéto šťastie nemali. Zápasy o ich smerovanie – aj v civilizačnom zmysle – trvali príliš dlho, respektíve trvajú dodnes. 

Krajiny strednej Európy sa z geopolitického hľadiska nachádzajú v oveľa komfortnejšej situácii ako v 90-tych rokoch, neznamená to však, že neexistuje riziko k ich skĺznutiu ku geopolitickým experimentom. Tentoraz nie v kontexte vonkajších okolností, ale na základe vplyvu vnútropolitického vývoja. Pozrime sa v krátkosti na Slovensko a jeho štyroch susedov (Česko, Maďarsko, Poľsko a Rakúsko), s cieľom identifikovať rizikové faktory, ktoré by mohli viesť k spochybneniu ich zahraničnopolitickej orientácie a pôsobiť destabilizujúco tak v EÚ, ako aj v NATO.

Krajiny regiónu – podobnosti a rozdiely

Česká neistota
Česká republika patrí k najhúževnatejším podporovateľom Ukrajiny, a to tak v politickej podpore, dodávkach zbraní a vojenského materiálu, ako aj v prijímaní ukrajinských utečencov (ak zohľadníme počet obyvateľov, Česko je v tomto absolútnou jednotkou). Symbióza ohľadom zahraničnopolitického smerovania krajiny panuje medzi prezidentom Petrom Pavlom i premiérom Petrom Fialom, vláda má však v prieskumoch verejnej mienky až zarážajúco nízku podporu. 

Naopak, podpora opozičným subjektom, obzvlášť však strane ANO expremiéra Andreja Babiša rastie (podporu Babišovej strane vyjadruje podľa viacerých renomovaných prieskumných agentúr viac ako 33 percent oslovených respondentov). 

Hoci je riadny termín parlamentných volieb naplánovaný až na rok 2025, nemožno celkom vylúčiť ani scenára predčasných volieb a už vôbec nie zmenu zloženia vlády po voľbách, čo samo osebe vnáša do projektovania budúceho vývoja prvky nestability. 

Česko si navyše podkopáva pozíciu významnejšieho spoluformovateľa budúcnosti európskeho projektu viac euroskeptickým nastavením, s ktorým súvisí aj dlhodobé odmietanie členstva v eurozóne. 

Proruské Maďarsko
Maďarsko sa od eskalácie ruskej agresie voči Ukrajine z februára 2024 stavia do pozície odmietajúcej postup Ruska, ale zároveň nepodporuje otvorene Ukrajinu. Udržiavaním pravidelných kontaktov s predstaviteľmi Ruska a podporovaním ekonomickej spolupráce s ním si v rámci EÚ vyslúžilo prívlastok najviac proruskej krajiny EÚ. 

Takéto poziciovanie Maďarsku popri rastúcej izolovanosti prinieslo i rozkol s najbližším partnerom Poľskom a obmedzilo tiež jeho politickú spoluprácu s ďalšími krajinami v regióne, s výnimkou Srbska. 

Výrazne poklesnutá intenzita vzájomných vzťahov s Poľskom je reflektovaná aj vo výskumoch poľskej verejnej mienky. Zatiaľ čo pred eskaláciou agresie Ruska voči Ukrajine patrili Maďari do prvej trojky najobľúbenejších národov – mali 57 percentnú podporu Poliakov, podľa aktuálneho prieskumu realizovaného renomovanou agentúrou CBOS k nim sympatie vyjadruje iba 36 percent Poliakov, pričom až 27 percent z nich vyjadrilo antipatiu. 

Aj napriek zhoršujúcej sa ekonomickej situácii – Maďarsko má zďaleka najvyššiu mieru inflácie v rámci EÚ, s čím súvisí aj skokový nárast cien viacerých komodít, vrátane potravín  – maďarská vláda nehodlá zo svojich pozícií vyčleňujúcich ju z mainstreamu v EÚ upustiť. 

Intenzívnejšiu podporu Ukrajine podmieňuje naďalej zmenou menšinového, respektíve jazykového zákona Kyjevom. Hoci sa voči jeho implementácii po roku 2014 vyjadrovali kriticky i Poľsko či Rumunsko, oni sa pomoc Ukrajine nesnažia blokovať, práve naopak. 

Impulzom pre zmenu vládnej politiky v Maďarsku evidentne nie je ani stále pomerne vysoká podpora členstvu v EÚ a NATO, ktorá výrazne prevyšuje úroveň na Slovensku. Otázne je, či dokáže vláda nahradiť výpadok súvisiaci s pozastavením eurofondových platieb ziskami spojenými s investíciami primárne z Číny – odpoveď by bola skôr záporná.   

Nevyužité šance Poľska
Podpora Poľska Ukrajine a jej masívny charakter, rovnako ako líderstvo Poľska v posilňovaní svojho bezpečnostného a obranného sektora v rámci EÚ na čas odsunuli do úzadia problémy, ktorým Varšava čelí vo vzťahu k bruselským inštitúciám a ktoré sa týkajú primárne otázok právneho štátu, s dôrazom na nezávislosť súdnictva. 

Mimo oblasti bezpečnosti a obrany, ako aj podpory Ukrajiny, však v iných oblastiach líderstvo Poľska už viditeľné nie je, stačí spomenúť oblasť klimatickej zmeny, inovácií, ľudských práv či hospodársky rozvoj. 

Pri väčšom angažovaní sa Poľska ako jedného z lídrov v rámci EÚ je jeho hendikepom i absencia členstva v eurozóne, respektíve aktuálny nezáujem prijať spoločnú menu (partneri z pobaltských krajín pritom považujú členstvo v eurozóne aj za ďalšiu z bezpečnostných garancií). 

Po odchode Veľkej Británie z EÚ sa pre Poľsko otvárali možnosti jej nahradenia, respektíve upevnenia tria Paríž – Berlín – Varšava, ktoré by mohlo pre EÚ predstavovať dôležitý impulz rozvoja, v kontexte akéhosi nového motora európskej integrácie. 

Poľsko túto možnosť zatiaľ nevyužilo, naopak, vzťahy s Nemeckom komplikujú kontinuálne vznášané požiadavky Varšavy týkajúce sa dodatočných reparácií za II. svetovú vojnu. 

Predpovedať výsledok októbrových parlamentných volieb je pomerne náročné, podľa analytikov má aktuálna vláda PiS stále o niečo väčšiu šancu udržať sa pri moci, pričom PiS má neveľký náskok pred najväčšou opozičnou stranou Občianska koalícia aj v prieskumoch verejnej mienky. 

Silnie však aj pozícia ultrakonzervatívnej a kontroverzne vnímanej strany Konferederácia (v prieskumoch verejnej mienky sa nachádza na tretej pozícii), ktorá by mohla byť potenciálnym a v podstate aj jediným koaličným partnerom v budúcej vláde pre PiS. 

Špecifické Rakúsko
Napriek tomu, že Rakúsko delia od vojnovej zóny na Ukrajine dvoje hranice, aktuálny vnútropolitický vývoj a štrukturálne charakteristiky (neutralita) ho stavajú do špecifickej situácie v rámci celého regiónu. 

V prieskumoch verejnej mienky vedie dlhodobo FPÖ, ktorá sa netají proruskými postojmi. Je pravdepodobné, že táto strana vyhrá aj parlamentné voľby v roku 2024, nasledovaná SPÖ, pričom aktuálna ÖVP kancelára Karla Nehammera je až na treťom mieste. 

Časť poslancov SPÖ pritom takisto neinklinuje k postojom ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, o čom svedčí ich opustenie rokovacej sály počas jeho príhovoru k poslancom rakúskeho parlamentu v apríli tohto roka. 

Neutralita, ktorá je v Rakúsku považovaná za integrálnu súčasť rakúskej identity, je pre drvivú väčšinu strán rakúskeho politického spektra považovaná za nedotknuteľnú otázku a preto absentuje akákoľvek verejná diskusia na túto tému, respektíve na tému bezpečnostných hrozieb. 

Rakúska banka RBI patrí zároveň k najvýznamnejším zahraničným bankám pôsobiacim v Rusku. Záujem udržať pre ňu túto pozíciu a tradične profitovať zo spolupráce s oboma stranami, teda Ruskom na jednej strane a krajinami Západu na strane druhej, predstavuje motiváciu pre všetky relevantné politické subjekty pokračovať v aktuálnej politike. 

Slovensko s otáznikom
A napokon Slovensko – situácia je čitateľovi dobre známa. V porovnaní s Maďarskom má Slovensko populáciu nastavenú negatívnejšie voči členstvu v EÚ a najmä NATO a náchylnejšiu voči dezinformáciám. Tento stav kompenzovali – v oblasti zahraničnej politiky a obrany skutočne zodpovední politickí predstavitelia, ktorí Ukrajinu podporovali všetkými možnými prostriedkami a Slovensko profilovali do pozície spoľahlivého a zodpovedného partnera v rámci EÚ i spojenca v NATO. 

Názory obyvateľstva však pozitívnym smerom neovplyvnili, naopak, obyvatelia sa voči vládam Igora Matoviča i Eduarda Hegera vymedzovali negatívne, čo bolo spôsobené i fragmentovanosťou a nie vždy kompetentným rozhodovaním vládnych predstaviteľov. 

Kľúčová otázka, ktorá súvisí s povolebným vývojom, bude zodpovedaná až 30. septembra, respektíve neskôr, v procese formovania novej vlády. Na pomyselnom stole sú nateraz viaceré scenáre – od toho, ktorý by priblížil Slovensko viac k spôsobu politiky prevládajúcom v Maďarsku až po ten, ktorý by v kontexte zahraničnopolitického smerovania znamenal kontinuitu so súčasným stavom.  

Vylúčiť nemožno ani hybridný scenár, v rámci ktorého by Slovensko síce formálne deklarovalo kontinuitu so zahraničnopolitickými prioritami Hegerovej a Ódorovej  vlády, prakticky by však nová vláda implementovala kroky, ktoré by túto orientáciu prinajmenšom sčasti spochybňovali. Ako príklad možno spomenúť pokles pomoci Ukrajine, s dôrazom na jej vojenskú zložku, či deklarovanie zámeru obnovenia hospodárskej spolupráce s Ruskom. 

Odpoveď je doma
Spomínané faktory, predovšetkým však vlády vytvorené v stredoeurópskych krajinách  na základe volieb, môžu sami podomlieť geopolitické ukotvenie vlastných krajín a ich prináležitosť k Západu, a to aj napriek stále priaznivým historickým okolnostiam a absencii otvoreného nátlaku zo strany veľmocí. 

Riziká spochybňujúce ich zahraničnopolitické smerovanie existujú v každej z nich, pričom ovplyvnená bude nielen kohézia integračných štruktúr ako EÚ či NATO, ale aj bilaterálne vzťahy medzi jednotlivými krajinami a v neposlednom rade tiež regionálne iniciatívy.  

Nejedná sa iba o V4, ktorá je obeťou výrazných rozdielov v postojoch jej členov, ale napríklad aj slavkovskej spolupráce, ktorá môže vzhľadom na prehlbujúce sa rozdiely medzi jednotlivými krajinami vysublimovať (už sa tak raz stalo – spomenie si ešte niekto na Rakúskom iniciovaný formát Regionálneho partnerstva zo začiatku 2000-cich rokov?).  

Napriek tomu má zmysel usilovať sa o ich zachovanie, keďže predstavujú dôležitú komunikačnú platformu pre Slovensko a jeho susedov. Týka sa to tak V4, ako aj S3, viac pozornosti by sa azda malo venovať aj intenzívnejšiemu zapájaniu sa Slovenska (ale aj Česka a Rakúska) do Iniciatívy Trojmoria, ktorá by mala byť Poľskom definitívne pozbavená politického/ideologického nánosu.

Napriek nárastu bezpečnostných hrozieb a priamemu vojenskému konfliktu v bezprostrednom susedstve, návratu geopolitiky do medzinárodných vzťahov a snahe niektorých mocenských aktérov zasahovať do vnútropolitického diania, rozhodujú stredoeurópske krajiny o svojom ďalšom smerovaní slobodne, na základe vôle vlastných občanov. 

Výsledok volieb ovplyvňuje aj to, ako dokážu príležitosti, ktoré ponúkajú členstvo v EÚ a NATO, naplno využiť. Platí to i o Slovensku – voliči rozhodnú, či bude krajina naďalej dôveryhodným partnerom pre spojencov, respektíve partnerov v oboch integračných zoskupeniach, alebo sa pustí cestou experimentovania, ktorého dôsledky môžu jej samotnej i jej obyvateľom uškodiť. Vinník spoza hraníc, na ktorého sa bude možné vyhovoriť, ale neexistuje, aj keď neúspešné politické subjekty a ich lídri zrejme siahnu po poukazovaní na „externé vplyvy“.