Putin sa rozpútaním vojny proti Ukrajine vo svojej stratégii prepočítal. Ďalšie rozširovanie NATO smerom na východ, ktoré ruská propaganda prezentovala ako údajnú bezpečnostnú hrozbu pre Rusko a ktoré bolo aj jednou zo zámienok napadnutia Ukrajiny, sa práve rozpútaním tejto agresie naplnilo. 

Ukrajina nebola v rámci „špeciálnej vojenskej operácie“ obsadená v priebehu pár dní. Práve naopak  – zmobilizovala významnú pomoc zo strany geopolitického západu a tiež priviedla dlhoročne neutrálne krajiny Fínsko a Švédsko k vstupu do NATO. To je pre Alianciu významne strategicky prínosné a to vďaka ich geografickej polohe, dobre rozvinutým obranným spôsobilostiam, aj už budovanej interoperabilite s aliančnými silami. Jedná sa preto o najvýznamnejšie rozšírenie NATO od čias vstupu väčšieho množstva krajín východnej Európy po rozpade Sovietskeho zväzu.

Fínsko do Aliancie vstúpilo už v apríli 2023, necelý rok po podaní žiadosti, čím ukončilo obdobie svojej vojenskej stratégie neutrality („non-alingment“) tiahnuce sa od čias druhej svetovej vojny. Jeho vstupom do NATO sa Putinovi „podarilo“ v podstate zdvojnásobiť hranicu, ktorú Rusko s Alianciou zdieľa. V prípade Švédska bol prístupový proces komplikovanejší a jeho schválenie poslednou stranou bolo potvrdené zo strany maďarského parlamentu až koncom februára. Švédsko sa oficiálne stalo členským štátom NATO 7. marca 2024.

S čím prichádzajú noví členovia NATO

Nepochybne však vstup Fínska a Švédska do Aliancie zvýši bezpečnosť oboch krajín a zároveň posilní NATO, teda vrátane bezpečnosti Slovenska. Obe krajiny práve kvôli ich dlhoročnej neutralite a geografickej blízkosti k Rusku brali svoju bezpečnosť celé roky naozaj vážne, Fínsko naviac s historickou skúsenosťou so sovietskou agresiou počas Zimnej vojny (1939-40). 

Majú preto veľmi dobre rozvinuté obranné kapacity a komplexný systém obrany štátu. Do kolektívnej obrany v rámci NATO tak obaja noví členovia prinášajú významné obranné spôsobilosti. To sa týka priebežných investícií do strojov a modernizácie, delostrelectva, loďstva, dômyselnej siete podzemných úkrytov, dostatočných strategických zásob, ale aj civilnej pripravenosti.

Fínsko je napríklad jednou z mála krajín, ktorá si celé roky udržiavala pripravenosť obyvateľstva na prípadný konflikt a dodnes u nich platí povinná vojenská služba. Krajina s počtom obyvateľov podobná Slovensku má v zálohách pripravenú takmer tretinu dospelej populácie a mobilizovať vie až 280 000 vojakov.

Švédsko bude v Aliancii prínosom pre svoj silný obranný priemysel, technologické znalosti, vrátane zamerania na kybernetickú bezpečnosť, aj významnú leteckú silu. Geopoliticky tiež pomáha, spolu s Fínskom, významne posilniť prítomnosť Aliancie na severe Európy a obkolesiť Baltské more (s výnimkou Kaliningradu a vstupu k Petrohradu). Prínosné budú tiež jeho ponorky, schopnosti s podmorskými aktivitami aj znalosť Baltského mora, najmä ak berieme do úvahy viaceré incidenty poškodzujúce podmorskú infraštruktúru v Baltickom mori z posledných rokov.

Turecko a Maďarsko ako prekážky včasného vstupu

Turecko malo záujem najmä na dojednaní podmienok k boju proti terorizmu v spojitosti s kurdskými skupinami a tiež k uvoľneniu dodávok zbraní do Turecka. V júni 2022 k tomu spísalo spolu s Fínskom aj Švédskom memorandum, ktoré obsahovalo aj prísľub zmien v národnej legislatíve.

Ratifikáciu vstupu Švédska zdržiavalo Turecko žiadajúc významnejšie zásahy proti Strane kurdských pracujúcich (PKK). Ankara ju totiž považuje za teroristickú organizáciu a obviňovala Švédsko z toho, že jej členom poskytuje na svojom území útočisko. 

Turecko tiež priebežne kritizovalo protest pred jeho ambasádou v Stockholme a žiadalo aj vydanie desiatok ľudí údajne podozrivých z prepojení na kurdské militantné hnutia alebo takých, ktorí mali stáť za pokusom o prevrat z roku 2016. Švédske súdy zamietli vydanie niekoľkých takýchto osôb, no zároveň Švédsko postupne pristúpilo k požadovanej zmene ústavy a zákonov.

Okrem uvoľnenia vývozu zbraní zo strany Fínska a Švédska si Erdogan vymohol tiež súhlas Spojených štátov na kúpu ich bojových lietadiel F-16.

Dôvody pre odkladanie ratifikácie vstupu Švédska do NATO zo strany Maďarska boli menej jasné. Na rozdiel od Turecka neprezentovalo žiadne konkrétne a vecné výhrady či požiadavky a Viktor Orbán tvrdil, že krajina podporuje vstup Švédska do Aliancie, aj keď maďarský parlament mesiace nekonal. Zo strany politikov Orbánovho Fideszu znel argument o spomalení procesu kvôli predošlej švédskej kritike mierenej na stav demokracie v Maďarsku. Tá však na európskej pôde nie je ničím novým a ani neodôvodneným.

Spomalenie vstupu Fínska a najmä Švédska do NATO zo strany Turecka a Maďarska nie je spätne priveľmi prekvapujúce, jednak s ohľadom na ich snahu o udržiavanie relatívne dobrých vzťahov s Ruskom v porovnaní s ostatnými západnými partnermi v Aliancii a tiež schopnosť rozpoznať situáciu, ktorú vedia využiť vo svoj prospech. Maďarské obštrukcie tiež mohli byť spojené so snahou Viktora Orbána udržiavať dobré vzťahy s prezidentom Erdoganom.

Pred obnovením zasadania maďarského parlamentu v tomto roku maďarská strana požiadala, aby sa švédsky premiér Kristersson najprv zastavil na návštevu Budapešti, obdobne ako tomu bolo pred ratifikáciou vstupu jeho krajiny do NATO zo strany Turecka. Počas návštevy sa s ním Orbán dohodol na kúpe štyroch nových stíhačiek Gripen a 10-ročnom predĺžení podpory pre už existujúcu letku, čo podľa neho „pomohlo obnoviť vzájomnú dôveru“. O pár dní na to už nasledovalo schválenie švédskeho členstva maďarským parlamentom.

Keďže ale maďarské obštrukcie neboli založené na konkrétnej kritike a požiadavkách, Maďarsko v podstate znižovalo bezpečnosť všetkých spojencov kvôli nepodloženým dôvodom.

Rozšírenie NATO o Fínsko a minulý týždeň už aj Švédsko je dobrou správou pre aliančnú schopnosť odstrašiť Rusko od agresie na aliančnom území, ako aj pre lepšiu schopnosť brániť územie členských krajín NATO v prípade napadnutia. 

U pobaltských štátov je tak možnosť pomoci v prípade konfliktu značne územne rozšírená a nie je viac závislá na krátkom úseku Suwalského koridora. Naviac, Fínsko a Švédsko práve z dôvodu, že sa dlhé roky nachádzali mimo bezpečnostného dáždnika Aliancie, rozvíjali vzájomnú bilaterálnu spoluprácu v oblasti obrany a od roku 2014 boli obe krajiny tiež oficiálnymi partnermi Aliancie v rámci Iniciatívy partnerskej interoperability, čo poskytlo rozšírené príležitosti na spoluprácu.

Spolupráca mala napríklad formu podpory zo strany hostiteľskej krajiny, kombinované vojenské operácie, spoločné využívanie zdrojov alebo dozor nad územím. To je prínosom aj pre NATO, keďže doň vstúpili dve krajiny zvyknuté spolupracovať v oblasti obrany a ktoré naviac posilnili prítomnosť aliancie v regióne Baltského mora. To sa práve preto začalo označovať aj ako „jazero NATO“. Rusko má pritom naďalej pri Kaliningrade svoju baltskú flotilu a balistické rakety, o ktorých nevieme, či nenesú nukleárne hlavice.

Čo ďalej s americkým bezpečnostným dáždnikom?

Severoatlantickú stabilitu a bezpečnosť, momentálne posilnenú o dvoch nových a vojensky významných členov, ale môže narušiť výsledok nastávajúcich amerických prezidentských volieb v novembri 2024.

Európa by sa však mala snažiť o väčšiu samostatnosť v oblasti svojej bezpečnosti a obrany, a to bez ohľadu na to kto sedí alebo kandiduje to Bieleho domu. Európska bezpečnosť nemôže byť závislá od rozhodnutia amerického voliča. Podobne to nedávno formuloval aj Mark Rutte, holandský premiér a nádejný kandidát na nového generálneho tajomníka NATO, keď vyzval na zvýšenie výroby a výdavkov na obranu, a to nie preto, kto môže byť v Spojených štátoch novým prezidentom, ale preto, že je to v našom záujme.

Naviac, prezidentský kandidát Trump už dnes spochybňuje uplatniteľnosť článku 5 Severoatlantickej zmluvy, ktorý je kľúčovou súčasťou dohody členských štátov NATO. Ak vzájomne stratíme dôveru, že nám spojenci prídu v prípade napadnutia agresorom na pomoc, Aliancia stráca význam.

Trump svoje poznámky smeroval na podmienku výšky výdavkov členov NATO na obranu a tvrdil, že dokonca povzbudí Rusko, aby si robilo „čo len chce“ s tými členskými krajinami Aliancie, ktoré nespĺňajú stanovený cieľ investícií 2 % HDP na obranu. Tie pritom v dnešnej bezpečnostnej situácii a s ohľadom na vojnu za hranicami EÚ začali mnohé štáty riadne navyšovať a aj Slovensko patrí medzi tie krajiny, ktorým sa cieľ už darí dosiahnuť.

Podľa odhadov NATO je ale takýchto členov k roku 2023 iba 11. Naviac, keďže cieľ dvoch percent bol stanovený v čase, kedy za hranicami EÚ neprebiehala otvorená vojna, európski lídri by sa mali ďalej intenzívne zamýšľať nie len nad tým, ako sa k 2 % čo najrýchlejšie a zároveň zmysluplne priblížiť, no tiež či by nebolo vhodné tento cieľ prehodnotiť a zvýšiť, s ohľadom na aktuálne bezpečnostné prostredie.

V prípade Fínska a Švédska, oba štáty mali síce svoje investície do obrany v dlhodobom horizonte pod úrovňou 2%, keďže podobne ako iné západné štáty po konci Studenej vojny tieto výdavky okresali. V súvislosti s ich vstupom do NATO však Fíni plánovali už pre rok 2023 výdavky vo výške 2,38% a pre nastávajúce dva roky tiež okolo 2%, pričom počítajú s financovaním strategických projektov pre námorníctvo a letectvo. 

Švédsko svoje výdavky na obranu tiež začalo navyšovať a plánuje investície do delostrelectva, dopravných aj bojových lietadiel, vojnových lodí, ponoriek, aj do údržby a zásob munície. Na rok 2024 oznámilo zvýšenie výdavkov o 28 %, aby dosiahlo cieľ stanovený NATO. Už pri svojom vstupe tak obe tieto krajiny ukazujú, že chcú byť v Aliancii dôveryhodnými spojencami.

Okrem samotných investícií do obrany a ich výšky by bolo dobré aby sa európski lídri zamýšľali aj nad tým, akými ďalšími spôsobmi sa vysporiadať s prílišnou závislosťou európskej bezpečnosti a obrany na USA. Ponúka sa napríklad klásť väčší dôraz na hlbšiu spoluprácu obranného priemyslu a zvýšenie objemu nákupov techniky v rámci kontinentu.

Kde sa v rámci NATO nachádza a uberá Slovensko?

Pre Slovensko, ktoré si 29.3. bude tento rok pripomínať 20 rokov od svojho vstupu do NATO, by sa okrem investícií malo zamerať aj na inú časť „domácej úlohy“, a to jasnejšie prozápadné smerovanie krajiny aj úroveň podpory obyvateľstva voči nášmu členstvu. 

Tá by mala prirodzene plynúť z aspoň základného pochopenia jeho prínosov a aktuálnej bezpečnostnej situácie. Slovensko pritom patrí v rámci aliancie medzi najväčších skeptikov a podpora nášho členstva v NATO zo strany obyvateľov sa dlhodobo pohybuje okolo 50 %. V momente akútneho pocitu ohrozenia sa síce kompas Slovákov pootočil (po spustení ruskej invázie na Ukrajine bola u nás v roku 2022 zaregistrovaná podpora Aliancie až 72 %), no následne čísla klesli späť.

Tieto trendy nepochybne ovplyvňuje aj proruská propaganda a dezinformačné naratívy dlhodobo šírené v informačnom priestore Slovenska, či už zo strany dezinformačných portálov, ale aj časti slovenských politikov. 

Jedným z tých paradoxných, respektíve nebezpečných, je aj predstava o možnej neutralite krajiny a pôsobenia ako „mostu“ medzi východom a západom. Práve príklad Švédska a Fínska ako krajín s vyspelými a rozvinutými armádami, ktoré sa po rozpútaní ruskej agresie proti Ukrajine rozhodli vstúpiť to NATO nám ukazuje, že ak si takéto krajiny neveria dostatočne na to, aby sami čelili prípadnému rozmachu ruskej agresie ďalej na západ, tak Slovensko nie je v pozícii z pohľadu obranných kapacít ani ekonomiky, aby niečo také ustálo.

Tak ako vstup Fínska a Švédska posilnil NATO, čo je jasným benefitom aj pre Slovensko, tak nás na druhej strane aktuálne kroky a výroky zástupcov slovenskej vlády dostávajú do okrajovejšej a problematickej pozície.

Dochádza u nás k verejnej kritike krokov Západu, ku ktorému patríme, voči Rusku a Ukrajine, k zbližovaniu s Orbánovym Maďarskom, či k prerušeniu medzivládnych konzultácií zo strany nášho najprirodzenejšieho partnera Česka ako signálu, že Slovensko nabralo zlý smer. Minister Blanár sa stretol so Sergejom Lavrovom, ktorý je na sankčnom zozname EÚ a premiér Fico už je dnes rešpektovanými zahraničnými médiami označovaný ako proruský.

Postupne silnejú hlasy o tom, že naši partneri v EÚ a naši spojenci v NATO začali byť ostražití pri zdieľaní citlivých informácií so Slovenskom, prípadne s nami nevyhnutne nepočítajú na nepovinných formátoch, príkladom čoho bolo nedávne stretnutie v Elyzejskom paláci zvolané prezidentom Macronom k situácii na Ukrajine.

Takzvaná „suverénna zahraničná politika“ a zahraničná politika „na všetky štyri svetové strany“, ktorú tak nazýva a presadzuje aktuálna slovenská vláda, sa tak za pol roka ukazuje ako koncept, ktorý Slovensko vzďaľuje od geopolitického Západu a oslabuje naše ukotvenie v EÚ a NATO.