Cesta, ktorú si slovenské ženy museli prejsť k rovnoprávnosti a rodovej rovnosti nielen v súkromnej ale i verejnej sfére, bola veľmi dlhá a náročná. Historicky museli ženy čeliť tradičným názorom na rodovú deľbu práce, ktorá vnímala za žiadúce prenechať otázky spojené s riadením a rozhodovaním čiste v rukách mužov. Ženy, spoločensky vnímané prevažne ako matky a gazdiné, mali veľmi obmedzené možnosti na presadenie svojich názorov, na rozvoj svojich profesijných ambícií či dokonca na vzdelanie. To platilo až do druhej polovice 19. storočia, kedy začal hlas žien postupne silnieť.

Prvé pokusy o zmenu, ktorá sa dotýkala vízie lepšieho postavenie žien v spoločnosti, sa datujú do obdobia Rakúsko-Uhorska, kedy sa začali prebúdzať snahy o sebaurčenie národnostných menšín, ktoré sa priamo dotýkali i slovenského národa. Spolu s nimi začali i slovenské ženy pociťovať útlak, ktorý im odopieral práva i možnosti rozvinúť sa a vymaniť sa zo súkromnej sféry, v ktorej nemali žiadny dosah na verejné otázky.

Úloha to nebola vôbec jednoduchá. Veľkým problémom bolo nízke vzdelanie žien, ktoré bolo nevyhnutné na udržanie a ochranu národných tradícii, kultúry a jazyka. Našťastie, v tomto období začali byť aktívne mnohé ženské osobnosti, ktoré chceli prebudiť slovenské ženy z letargie, vymaniť ich zo spoločenskej podriadenosti a pretvoriť ich na sebavedomé, mravne a duchovne zrelé, samostatné osobnosti. V snahách o rovnoprávnosť zohrali najväčšiu úlohu dve generácie Sloveniek – staršiu reprezentovali predovšetkým Terézia Vansová a Elena Maróthy-Šoltésová, mladšiu zastupovali najmä Hana Gregorová a Ľudmila Podjavorinská.

Vzdelanie ako základ rovnosti
Tieto Slovenky si boli vedomé toho, že úloha žien v kontexte národných snáh je natoľko významná, že si zaslúži zvláštnu pozornosť – aby boli slovenské matky schopné posunúť dôležité idey a kľúčové hodnoty na ďalšiu generáciu mladých ľudí, museli mať všeobecný rozhľad, byť vzdelané a dostatočne informované.

To bol jeden z dôvodov, ktorý viedol k vzniku Živeny, najstaršieho ženského spolku na Slovensku, ktorý od augusta 1869 suploval určité úlohy vo vzdelávacom procese slovenskej spoločnosti. Živena si kládla za cieľ vzdelávať, rozvíjať, podporovať a zrovnoprávňovať slovenské ženy, so zachovaním národnej kultúry a identity.

Hoci v porovnaní so ženskými hnutiami v Severnej Amerike a západnej Európe sa Živena nezameriavala na snahy o získanie volebných práv, jej úloha spočívala v informačnej, osvetovej a mienkotvornej funkcii, ktorá bola zväčša realizovaná bohatou publikačnou činnosťou. Vďaka nej mohli ženy, hoci len neoficiálne a nepriamo, vytvárať tlak na politické osobnosti vtedajšej doby a rozvíjať tak verejnú diskusiu o smerovaní národa, transformovať tradičné spoločenské hodnoty, či prispieť k zmene postoja verejnosti na to, v akých rovinách môžu byť ženy pre slovenskú spoločnosť prínosom.

Významnú úlohu v procese zrovnoprávnenia žien zohrali prvé ženské časopisy – Dennica (1898) a Živena (1910), ktoré prinášali informácie o diskusiách o volebnom práve žien z rôznych krajín Európy a sveta, a ktoré svoje čitateľky informovali o pozitívnych príkladoch z okolitých krajín, ktoré mohli byť inšpiráciou i pre slovenský kontext.

Veľký zlom nastal v roku 1918, kedy bolo volebné právo pre ženy prijaté v ústave novovzniknutej Československej republiky – medzi hlavné body zaradil T. G. Masaryk politickú, sociálnu a kultúrnu rovnoprávnosť žien s mužmi. Už v apríli roku 1920 tak slovenské a české ženy ako jedny z prvých na svete mohli v parlamentných voľbách voliť a byť volené, avšak tento krok, hoc veľmi dôležitý, stále neznamenal automatickú integráciu žien do politického života. V spoločnosti pretrvali stereotypné názory, že ženy do politiky nepatria, riadeniu krajiny nerozumejú, a majú sa preto držať v úzadí, ako pomoc v sociálnej či osvetovej rovine.

Návrat do súkromnej sféry
Tieto názory výrazne posilnili aj počas turbulentných 30. a 40. rokov, ktoré v značnej miere spomalili dobre sa rozvíjajúce snahy slovenských žien a nepriaznivo ovplyvnili nielen fungovanie spolku Živena, ale i budovanie demokratických hodnôt vtedajšej spoločnosti.

Slovenská autonómna vláda začala realizovať svoje konzervatívne politické názory, ktoré sa dotýkali i úlohy a postavenia žien v slovenskej spoločnosti, čo bolo v značnej miere založené na tradičných kresťanských hodnotách. Nová štátna ideológia opätovne degradovala status slovenských žien a otvorene deklarovala, že napriek oficiálnej rovnoprávnosti mužov a žien sa s ich pomocou a spoluprácou v politickej rovine nepočíta.

Vládnuca HSĽS sa netajila tým, že žena sa má starať o deti, stáť po boku svojho manžela a rozvíjať svoju kresťanskú vieru, inými slovami – budovať si status dobrej kresťanky, matky a manželky. Napriek tomu sa členky miestnych odborov Živeny nevzdali, a aktívne vystupovali v oblastiach, ktoré boli pre ženy otvorené a v tichosti tolerované. Aktívne sa zapájali do akcií na boj proti fašizmu, starali sa o ranených/-né a zajatcov/-kyne, organizovali zbierky potravín a šatstva, mnohé dokonca pracovali ako zdravotné sestry, či boli nasadené na výkopové práce. Živena antidemokratickým snahám vzdorovala až do roku 1948, kedy bola nútene spojená s Československým zväzom žien.

Podobne sa situácia vyvíjala i v období komunizmu. Napriek tomu, že rovnosť mužov a žien bola oficiálne deklarovaná a mala byť súčasťou rodinného života, trhu práce i verejného sektora, realita tomuto modelu ani zďaleka nezodpovedala. Silné diskriminačné tendencie ukryté za diskurz rovnosti spôsobili, že účasť žien vo verejnej sfére bola čiste symbolická, a to i napriek faktu, že podiel žien bol v tomto smere regulovaný kvótami, ktoré dosahovali až 30%. Ani tie však nepomohli transformovať verejnú mienku do podoby, ktorá by na ženy nazerala ako na rovnocenné političky či diplomatky – ich účasť na politickom rozhodovaní bola čiste formálna, rozhodovací vplyv bol minimálny, všetky relevantné rozhodnutia boli stále realizované mužmi.

Presadiť akékoľvek otázky spojené so ženami bolo z viacerých dôvodov čoraz náročnejšie. Vládna moc rozpustila mnohé ženské spolky a organizácie, pretože tvrdila, že odstránením súkromného vlastníctva už bola dosiahnutá rovnosť mužov a žien, a účel takýchto organizácii je preto bezpredmetný. Vláda zároveň zakázala vznik akejkoľvek nezávislej organizácie, ktorá by sa riadila podľa iných ako štátnych princípov. Problémom bola i prísna cenzúra, ktorá spôsobila výrazné utlmenie hlasu žien i emancipačných aktivít všeobecne.

Šanca na zmenu
Pozitívny, a zároveň i negatívny zlom nastal v roku 1968, kedy boli najprv na krátku dobu otvorené diskusie o novom smerovaní krajiny, i o otázkach žien, k čomu v značnej miere prispeli mnohé vplyvné aktivistky bojujúce za demokratické hodnoty. Ženy napríklad kritizovali zmeny, ktoré komunistický režim priniesol, a ktoré vrátili snahy ženských hnutí späť na začiatok. Otvorili sa témy diskriminácie na pracovisku, problém s nižšími mzdami pre ženy, či problematika skleného stropu.

Avšak, sľubne sa rozvíjajúci verejný dialóg bol prerušený inváziou vojsk Varšavskej zmluvy v auguste toho istého roka, a to až na dlhých 20 rokov. Ženy stratili svoje spoločenské postavenie, možnosť otvorene vyjadriť svoj názor, či zapojiť sa do verejného života a diskusie. Ani to však ženy neumlčalo. V 70. a 80. rokoch sa začalo zastúpenie žien v ÚV KSČ postupne zvyšovať, no ich politický status nebol ani zďaleka rovnocenný s ich mužskými kolegami.

Vtedajšie političky zväčša obsadzovali menej lukratívne pozície, mali všeobecne menší politický dosah či menšie možnosti ovplyvniť verejné otázky, inými slovami boli v očiach verejnosti stále vnímané ako menejcenné. A to i napriek faktu, že stáli pri zrode viacerých významných udalostí či dokumentov, napríklad pri rozvoji Charty 77. Zároveň boli prítomné v mnohých nepovolených demonštráciách, ktoré bojovali za slobodu a rovnosť, a ktoré sa pokúšali oslabiť vplyv komunistickej strany na území Československa. Ich prínos je možné pozorovať i pri zakladaní Občianskeho fóra či Verejnosti proti násiliu, ktoré zastrešovali všetky protivládne aktivity zamerané na boj proti komunistickému režimu.

Nová éra = nové možnosti?
Nádej na skutočnú zmenu nastala krátko po páde komunizmu, ktorý mal priniesť novú éru založenú na rovnosti, tolerancii a ochrane ľudských práv. Ženy logicky očakávali, že ich politické možnosti sa po dlhých rokoch neutíchajúcich snáh konečne vyrovnajú mužom, a že sa prostredie vysokej politiky bude odvíjať od iných ako maskulínnych a patriarchálnych hodnôt. Avšak, ani v tomto období sa želané ciele nedostavili.

Krátko po roku 1989 boli zrušené kvóty, ktoré boli vnímané ako negatívny symbol komunizmu, a ktoré boli považované za prežitok bývalého režimu. To samozrejme viedlo k výraznému zníženiu počtu žien na vedúcich a rozhodovacích pozíciach, i k udržaniu tradičných názorov na ženy v určitých spoločenských kruhoch. Nie je preto prekvapením, že v programovom dokumente Šanca pre Slovensko, ktorý Verejnosť proti násiliupripravila pre prvé slobodné parlamentné voľby v roku 1990, bola problematika žien spomenutá len veľmi stručne a okrajovo.

Ani v súčasnosti nie je možné v tomto smere hovoriť o výraznom úspechu. Hoci sme sa oproti minulosti posunuli v otázkach rovnosti vpred, o čom okrem iného svedčí zvolenie historicky prvej ženy na post prezidentky Slovenskej republiky, stále sú v spoločenskom diskurze prítomné mnohé predsudky, stereotypy či iné bariéry, ktoré ženám bránia dosiahnuť tie najvyššie politické a diplomatické pozície. Ženy musia denno denne dokazovať sebe i svojmu okoliu, že sú rovnako schopné a pripravené obstáť vo verejnej sfére a byť prínosom pre svoju vlasť. Formálne prekážky sa nám síce prekonať podarilo, avšak boj o skutočnú, reálnu rovnosť sme ešte nevyhrali.