Charakter  súčasnej diskusie o obrannej zmluve s USA vyvoláva oprávnené obavy  z toho, ako si kritici, ale najmä radikálnejší odporcovia tejto dohody, predstavujú napĺňanie národných záujmov SR, akými sú zachovanie nezávislosti, územnej celistvosti a nedotknuteľnosti hraníc, právneho štátu a demokratického ústavného zriadenia.

Slovensko zaraďujeme do kategórie stredne malých štátov. Táto skutočnosť zásadne ovplyvňuje a limituje možnosti uplatňovania národných záujmov SR a zároveň zdôrazňuje  význam  aktívnej zahraničnej, bezpečnostnej  a  obrannej politiky. Malé štáty väčšinou čelia mnohým politickým a ekonomickým nevýhodám na medzinárodnej scéne. 

Z ekonomického hľadiska musia čeliť mnohým obmedzeniam, ako sú nedostatočné zdroje, obchodná závislosť, či zraniteľnosť voči externým šokom. Pozícia a úloha malých štátov na medzinárodnej scéne je väčšinou reaktívna. 

Výsledkom asymetrickej distribúcie mocenských zdrojov medzi jednotlivými štátmi je, že  vynaloženie  značného podielu  zdrojov na konkrétnu aktivitu nezabezpečí malým štátom väčší vplyv, pretože v absolútnom porovnaní  budú na tom veľké štáty vždy lepšie. 

Malé štáty môžu tak zlepšovať svoju mocenskú pozíciu len prostredníctvom partnerstiev s inými štátmi/štátom. Dostupnými nástrojmi sú medzinárodné organizácie a aliancie. Členstvo SR v globálnych organizáciách ako OSN alebo OECD nezaručuje presadenie národných záujmov v adekvátnej miere. 

Preto je možné konštatovať, že najlepším spôsobom, akým Slovensko môže čeliť tejto situácii, je využívanie jeho členstva v NATO a EÚ. Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a zároveň v Severoatlantickej aliancii vytvára kvalitatívne novú dimenziu nášho postavenia nielen v Európe, ale aj v rámci globálneho sveta.

Kľúčová orientácia na Západ

Orientácia k Západu patrí  k základným charakteristikám politického a verejného života nie len na Slovensku, ale v celej strednej Európe. Zo Západu prijíma tento región kľúčové civilizačné podnety. Práve prerušenie väzieb k Západu a príklon k Východu v histórii strednej Európy (záber Poľska Ruskom, Uhorska Osmanskou ríšou, strednej Európy Sovietskym zväzom) pôsobilo retardačne na napĺňanie emancipačných snáh národov a štátov v tomto prostredí.  

Vzťah k Západu sa zároveň  v našich podmienkach premieta  do  kvality demokracie, vzťahu štátu a trhu, ako aj  štandardov verejného života. Členstvo SR v NATO a v EÚ nám vytvorilo historicky výnimočný priestor pre formulovanie vlastných záujmov a stanovísk k medzinárodnému vývoju. 

Z geopolitického hľadiska  sú občania  SR súčasťou najúspešnejšej etapy histórie na tomto území, preto  je  v našom národnom  záujme  ďalej rozvíjať   spojenecké väzby, ktoré súčasné ukotvenie upevňujú a zároveň  aktívne prispievať k rozširovaniu  priestoru mieru, stability a prosperity  aj  na perifériu  Európy. 

Dohoda o spolupráci v oblasti obrany  s USA prehlbuje existujúcu  spoluprácu medzi   SR   a USA ako našim  kľúčovým strategickým  partnerom, spojencom a priateľom, prispieva k aktívnemu členstvu v NATO a tým aj k posilneniu  postavenia SR v medzinárodnom prostredí.

Národné záujmy  v strategických dokumentoch

V zmysle vyššie uvedeného bude  zrejme užitočné pozrieť sa na  predmetnú dohodu z pohľadu národných záujmov. Z analýzy kľúčových strategických dokumentov  vyplýva, že prehlbovanie a  posilňovanie spolupráce s USA je nielen plne v súlade s doteraz definovanými národnými záujmami SR, ale je reálnym príspevkom k ich zabezpečeniu. 

Toto konštatovanie môžeme podoprieť vysvetlením, čo národný záujem  vyjadruje. Vo všeobecnosti existujú tri základné národné záujmy štátov: 1) zabezpečenie fyzického prežitia štátu, zahrňujúceho ochranu životov jej občanov a udržiavanie územnej integrity; 2) zabezpečenie ekonomického blahobytu jej obyvateľov; 3) ochrana suverenity, zohľadňujúca politický režim a riadenie zahraničnopolitických  záležitostí.

Existujú rôzne koncepcie zahraničnej politiky jedného štátu, pričom  všetky sa zastrešujú tým, že sú vyjadrením národného záujmu. Záujem je všeobecnou kategóriou politiky vnútornej i zahraničnej, ktorá odráža objektívne a nie náhodné potreby alebo fantazijnú predstavivosť. Objektívny charakter národných záujmov vyplýva zo skutočnosti, že existuje všeobecný a trvalý cieľ, v ktorého smere by mal štát jednať. Subjektívny charakter mu dodáva skutočnosť, že je tým, čo predstavitelia štátu chápu ako dôležité pre zachovanie štátu. Národný záujem vytvára platformu pre praktický výkon politiky.

Strategické koncepčné dokumenty (napr. Bezpečnostná stratégia SR, Obranná stratégia SR) určujú  smerovanie pre realizáciu politík, prostriedky, akými majú byť dosiahnuté a ciele v rámci  naplnenia národných záujmov SR.  

Bezpečnostná stratégia  SR konštatuje, že na ochranu a presadzovanie životne dôležitých bezpečnostných záujmov Slovenská republika použije všetky zákonné postupy a prostriedky, v súlade s medzinárodným právom, svojimi spojeneckými a ďalšími záväzkami. 

SR dlhodobo a systematicky zdôrazňuje, že  budovanie  bezpečnostných kapacít v rámci EÚ  je vnímané ako prostriedok k posilňovaniu NATO, ktorú považuje  SR  za kľúčový prvok  európskeho bezpečnostného systému. Zároveň zdôrazňuje aj  význam dôveryhodnej odstrašujúcej sily a kolektívnej obrany NATO, transatlantické strategické partnerstvo a vojenskú prítomnosť Spojených štátov amerických v Európe. 

V slovenskom národnom záujme je udržanie vojenskej prítomnosti USA v Európe, ktorá stelesňuje nedeliteľnosť bezpečnosti spojencov na oboch brehoch Atlantiku. Práve  pokračovanie  americkej  vojenskej prítomnosti aj v 21. storočí prispieva k stabilite a bezpečnosti v Európy a predstavuje kľúčovú odstrašujúcu silu a záruku efektívnej obrany pred prípadným ozbrojeným útokom na európskych členov NATO.

Zdôrazňovanie významu  NATO pre európsku bezpečnosť a tým aj bezpečnosť Slovenska zdôrazňujú  všetky strategické dokumenty (Bezpečnostná stratégia SR, Obranná stratégia SR a  Vojenská stratégia SR)  prijaté  za posledných  vyše 20 rokov. SR  v nich dlhodobo deklaruje  záujem o posilnenie transatlantických  väzieb medzi  USA a európskymi štátmi ako kľúčového predpokladu pre  funkčnosť Aliancie. 

Bezpečnostná stratégia SR približuje zabezpečenie obrany Slovenskej republiky svojimi vlastnými prostriedkami, ale aj prostredníctvom využívania výhod, ktoré jej prináša členstvo v EÚ a NATO. Spojené štáty americké sú v dokumente považované za strategického transatlantického spojenca Slovenskej republiky v NATO, s ktorým zdieľame spoločné hodnoty a s ktorým nás viaže silné historické spojenectvo a záväzok kolektívnej obrany.

Obranná stratégia Slovenskej republiky reflektuje meniace sa bezpečnostné prostredie vo forme zabezpečenia obrany štátu. Dokument  pripomína, že príslušnosť k EÚ a NATO umožňuje Slovenskej republike budovať spôsobilosti, ktoré by samostatne nebola schopná zabezpečiť. Zároveň účasťou na obrannom úsilí v rámci NATO a EÚ rozširuje  Slovenská republika možnosti presadzovať bezpečnostné záujmy vo svete a ovplyvňovať širšie bezpečnostné prostredie.

 Dohoda o spolupráci  v oblasti obrany  s  USA reprezentuje v kontexte priorít artikulovaných v kľúčových strategických dokumentoch prirodzenú kontinuitu a integritu dlhodobo presadzovaných  hodnôt,  záujmov a  prístupov.

Národné záujmy a verejná mienka

Doterajší priebeh  diskusie  však  poukazuje  na  viaceré dlhodobo kumulované  deficity v spoločenskej diskusii k témam súvisiacich  s národným záujmom v kontexte  návratu  Slovenska do západného civilizačného okruhu  po zvrhnutí komunistického totalitného režimu a z toho  vyplývajúcimi prioritami zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politiky SR.

Od roku 1998 panovala medzi elitami v otázkach zahraničnej politiky štátu vzácna zhoda . To sa však zmenilo a tento konsenzus podlieha značnej erózii. Dokazuje to formovanie stanovísk pri zvažovaní odpovedí voči agresívnej politike Ruska, ktoré anektovalo Krym,  diskusie  k Bezpečnostnej stratégii SR, Obrannej stratégii SR v druhej polovici roku 2017 a ďalšom období,  politické postoje SNS v rámci bývalej vládnej koalície, ako aj  súčasná diskusia k dohode  s USA.

S narastajúcim počtom aktérov a záujmových skupín s vplyvom na verejnú mienku,  rôznymi dezinformačnými kampaňami podkopávajúcimi ústavné základy demokratického zriadenia a zahraničnopolitickú orientáciu, extrémne vzrástla požiadavka dynamicky investovať do komunikácie s verejnosťou a do vzdelávacieho systému (téma na osobitný príspevok), ak chceme  zabrániť tomu, aby verejnosť vo zvýšenej miere kompenzovala informačný deficit  a nedostatok  základných vedomostí prijímaním ľahko uchopiteľných a pútavých teórií konšpiračného nazerania na dianie vo svete, špecificky v oblasti zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej  politiky. 

Rovnováha  medzi responzívnosťou a zodpovednosťou

Vzťah medzi verejnou mienkou a politickými elitami  je určite vážnou témou v aktuálnom  kontexte prebiehajúcej  diskusie  o spolupráci  SR v oblasti obrany s USA. Úspešné vládnutie   demokratickej vlády predpokladá aj  schopnosť politických elít udržiavať rovnováhu medzi responzívnosťou na požiadavky verejnosti a požiadavkami vyplývajúcimi zo zodpovednosti za napĺňanie národných záujmov.

Všeobecnejšia sociologická teória verejnej mienky zdôrazňuje  úlohu rozumu a vzdelania v ľudskom správaní, názoroch a rozhodovaní. Walter Lippmann (2010) však pripomína, že vláda, ktorá sa riadi výhradne verejnou mienkou, sa nesprávne podriaďuje diktátu väčšiny, na ktorej rozhodovanie majú vplyv náhodné skúsenosti, predsudky, ako aj nedostatočný záujem získať dôveryhodné a úplné informácie. 

Navrhuje preto prenechať rozhodovanie v kontroverzných otázkach na odborníkov s prístupom k spoľahlivejším informáciám, ktorí by mali zodpovednosť voči  demokratickým ideálom a verejnému záujmu a preto by nepodliehali žiadnym partikulárnym záujmom. 

Za zásadný problém W. Lippmann považuje, že sa demokracia vo svojej pôvodnej forme nikdy poriadne nevyrovnala s problémom, že obraz vo vnútri ľudských hláv (ich „verejná“ mienka) nekorešponduje automaticky s vonkajším svetom.

Parafrázujúc Sartoriho (1993), čím sa vlády stávajú viac  zodpovednými niekomu na úkor zodpovednosti za niečo, tým pravdepodobnejšie nám budú vládnuť zle alebo nebudú vládnuť vôbec. Tendencia k responzívnosti k verejnej mienke v zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej  politike  je  samozrejme často nebezpečná. 

Ako pripomína americká sociologička O. Seliktar, bežní občania majú menej poznatkov  o medzinárodných vzťahoch než o domácej politike, čo má za následok väčší sklon k myšlienkovým stereotypom. 

Medzinárodné prostredie  je  vo svojej podstate neznámym prostredím, nad ktorým  ani jednotlivci, ani štáty nemajú kontrolu. Tajuplnosť  medzinárodného prostredia je následne vnímaná ako potenciálna hrozba. Rozporuplné informácie z takéhoto „tajuplného“ prostredia následne  posilňujú kognitívnu disonanciu, úzkosť a strach. Táto reakcia spúšťa obranné mechanizmy či disonančnú redukciu, ktorá zakrýva neurčitosť poznaného. 

Na stole je dôležitá úloha vysvetľovania podstaty slovenského členstva v NATO  a spolupráci s USA ako prirodzenej súčasti ponovembrového  demokratického vývoja (napr. ilustráciou hodnotovej blízkosti Slovenska so západným svetom v porovnaní   so situáciou v Rusku). 

Samotné pozorovanie, že pôsobenie Slovenska v transatlantickom priestore a vzťahy k Rusku sa opäť dostávajú do verejnej diskusie je veľmi zaujímavou skutočnosťou. Téma „vzťahy s Ruskom vs. s NATO“ rezonovala počas integračného procesu v 90-tych rokoch, neskôr sa diskusia začala vyvíjať viac smerom k spolupráci Západu a Ruska. 

Od roku 2014 sa v súvislosti s udalosťami na Ukrajine dostávajú vzťahy opäť na bod mrazu. Je pravdepodobné, že sa táto sínusoida vzťahov môže v budúcnosti opakovať.  Slovenský podiel na transatlantickom partnerstve má všetky predpoklady na  pevné zakorenenie vo verejnej mienke. Komunikácia by sa mala preto sústrediť ako na hodnotový, tak aj na praktický význam ukotvenia Slovenska na Západe (EÚ, NATO) a spoluprácu s kľúčovým  strategickým spojencom – USA. 

Popri zdôrazňovaní hodnôt transatlantického priestoru môže mať vplyv na formovanie stanoviska jasné vymedzenie sa voči autoritárskym a totalitným režimom, ktoré vníma väčšina verejnosti negatívne. Získanie  podpory širokej verejnosti pre zahraničnopolitické  ciele  bolo kľúčovým predpokladom pre dobehnutie  straty v integračných procesoch v období 1998-2004. Nech toto obdobie slúži ako inšpirácia pre tvorcov stratégii komunikácie s verejnosťou do ďalšieho obdobia.