.svg)
Foto: Ministerstvo financií SRVeronika Oravcová
Je výskumná pracovníčka SFPA a Katedry politológie Univerzity Komenského. Jej výskum je zameraný na energetickú politiku, najmä energetickú tranzíciu v krajinách strednej a východnej Európy.
Počas nasledujúcich šestnástich rokov by EÚ mala dodatočne znížiť emisie o zhruba 60 percent. Vyplýva to z návrhu ambicióznych klimatických plánov do roku 2040, ktoré predložil Brusel. Realizácia tohto cieľa je však neistá. Záleží na novej Európskej komisii, ako tieto plány premení na záväzné európskej právo. A taktiež Európsky parlament a členské štáty EÚ najprv musia po voľbách nájsť spoločnú reč v oblasti klímy a životného prostredia a dohodnúť sa na tom, čo schvália, a čo nie. Posilnenie radikálnej pravice a klimatických skeptikov môže tento proces zásadne zmeniť.
Všetky krajiny V4 majú nízky podiel obnoviteľných zdrojov a spotrebujú viac tuhých palív ako je priemer v Únii. Biomasa predstavuje takmer všetku výrobu tepla z obnoviteľných zdrojov, zatiaľ čo elektrifikácia a iné alternatívy obnoviteľných zdrojov sú hlboko pod priemerom Únie. Čelia preto mnohým spoločným energetickým výzvam.
Európska komisia napriek krízovým obdobiam poznačených pandémiou a ruskou agresiou nepoľavila zo svojich klimatických ambícií. Plány obnovy ako aj plán REPowerEU počas vojny na Ukrajine ukazujú, že EÚ skutočne chce byť lídrom v dosiahnutí uhlíkovej neutrality.
Odhodlanie budovať bezemisnú ekonomiku a znižovať využívanie fosílnych palív prišlo dávno pred začiatkom vojny na Ukrajine. EÚ sa minimálne od roku 2007 snaží reformovať svoju energetiku s cieľom zvyšovania podielu obnoviteľných zdrojov.
Foto: Ministerstvo financií SR
Plán obnovy ako trend k užšej integrácii
Plán obnovy je reakcia EÚ na spoločenské a hospodárske problémy spôsobené pandémiou koronavírusu, ktorá prináša významný finančný balík. Spolu s finančnými prostriedkami pridelenými jednotlivým členským štátom prichádza aj trend k užšej integrácii v rámci EÚ.
Podľa Tomáša Kozáka, generálneho riaditeľa sekcie európskych záležitostí na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, sme svedkami „plazivého integračného trendu“, pretože Európska komisia si ide po prvýkrát požičať finančné prostriedky na financovanie jednotlivých priorít, ktoré by sa mali splácať cez spoločný rozpočet EÚ, prípadne spoločné európske dane. Upozornil i na to, že Komisia si vie požičať na finančných trhoch najlacnejšie za podmienok, ktoré by neboli možné pre jednotlivé štáty.
Plán obnovy tak vytvára priestor pre spoločné európske riešenia, čo môže priniesť pozitívny efekt i v podobe zvýšenia dôvery k inštitúciám EÚ. Profesor Jozef Bátora z Katedry politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského dodáva, že krok k vytvoreniu plánu obnovy je „radikálny a nový a vychádza zo zásadného obratu Nemecka“, ktoré doteraz spoločné dlhy v rámci EÚ odmietalo. Kríza spôsobená pandémiou koronavírusu však zasiahla všetky krajiny, a preto bolo nevyhnutné pristúpiť k novému spôsobu jej riadenia a umožniť redistribúciu prostriedkov krajinám, ktoré by ju mali problém zvládnuť.
Plán obnovy však prináša i viaceré riziká, ktoré pomenoval ekonóm a analytik inštitútu INESS Martin Vlachynský. Jedným z nich je samotná „fundamentálna zmena v EÚ smerom k federálnejšiemu zoskupeniu“ formou spoločného dlhu a daní, no takisto centrálnou kontrolou nad tokom verejného kapitálu v krajinách. Požičiavať si ako celok lacnejšie v časoch, keď netreba míňať, ale predovšetkým reformovať, je chybou, čo môže mať za následok zvýšenie nedôvery v rámci EÚ, pokiaľ nedôjde k lepšiemu fungovaniu štátov, ale len minutiu peňazí.
Plán obnovy ako prepojenie investícií a reforiem
Cieľom plánu obnovy je pripraviť plán nielen investičných zámerov, ale takisto reforiem, ktoré sa budú musieť uskutočniť, aby boli členským štátom poskytnuté peniaze formou grantov či pôžičiek. Podľa Tomáša Kozáka si teda musia tieto peniaze „zaslúžiť“, a to predložením priorít a zámerov, ktoré dávajú zmysel. Plán obnovy by tak mal mať pozitívny vplyv i na budúce generácie.
V porovnaní s inými zdrojmi, akými sú eurofondy, však nejde o väčší balík peňazí. V prípade Slovenska bude možné čerpať 6 miliárd eur v grantoch a podobnú sumu si môže uplatniť v pôžičkách. Ako uviedla Lívia Vašáková, generálna riaditeľka sekcie plánu obnovy na Ministerstve financií SR, „plán obnovy nie je určujúci z hľadiska prostriedkov, ale z hľadiska smerovania a stratégií, keďže ako prvý prepája reformy a investície“. Pri jeho tvorbe bolo preto potrebné najprv identifikovať kľúčové reformy a až následne na ne nadviazať jednotlivé investície.
Tieto reformy odzrkadľujú odporúčania Komisie a týkajú sa problémov ekonomiky a spoločnosti, čo v prípade Slovenska sú oblasti školstva, zdravotníctva a efektívnej verejnej správy vrátane udržateľných financií. Mnohé z týchto odporúčaní však v uplynulých rokoch neboli realizované, pretože majú vysoké politické náklady a narážajú aj na odpor jednotlivých aktérov či inštitúcií, ktorým súčasný status quo vyhovuje. Martin Vlachynský poukazuje na to, že nie finančný kapitál, ale práve politickí aktéri i v minulosti bránili naštartovať zmeny a „veľké reformy sa diali len vtedy, keď už nebolo inej cesty“.
Plán obnovy sa podľa Lívie Vašákovej „snaží motivovať krajiny, aby sa do nepopulárnych reforiem pustili a dobehli vyspelejšie krajiny“. Jozef Bátora dodáva, že „vytvára výborné predpoklady na vykonanie reforiem, ktoré sme za uplynulých 30 rokov nedokázali zrealizovať, a na to, aby sme postupne začali ukončovať postkomunizmus v našej spoločnosti či ekonomike“.
Jozef Bátora v tomto kontexte uvádza príklad vysokého školstva, kde bolo množstvo reforiem na stole, ale v praxi sa toho udialo málo, pretože sa nenašla politickú vôľa. Plán reforiem podľa neho zahŕňa veľmi konkrétne kroky, ktoré umožnia zreformovať slovenské univerzity tak, aby sa vytvorili podmienky na priblíženie sa k fungovaniu bežných univerzít v Európe, a otvárajú priestor na to, aby študenti dostali možnosť získať rovnako kvalitné vzdelanie ako ich kolegovia na západe.
Riadenie a kontrola reforiem
Samotný proces riadenia reforiem je tiež radikálnym krokom, keďže plány obnovy budú spravovať experti na úrovni Komisie v spolupráci s expertmi na ministerstvách členských krajín. Podľa Jozefa Bátoru tak vzniká forma „vnútroeurópskej novej kondicionality“, pričom bude zaujímavé sledovať, ako budú tieto procesy demokraticky kontrolované.
Zároveň existujú aj mnohé riziká týchto procesov na úrovni štátov. V prípade Slovenska sú investičné zámery a reformy plánu obnovy nastavené na báze jednotlivých míľnikov a cieľov, čo je odlišné v porovnaní s eurofondami. Podľa Lívie Vašákovej má proces monitorovania reforiem i distribúcie financií svoje úskalia, pričom Slovensko s implementovaním eurofondov nemá dobré skúsenosti.
Martin Vlachynský zas upozorňuje na to, že Slovensku chýba strednodobá či dlhodobá stratégia verejných financií, ktorá by sa mohla s plánom obnovy skĺbiť. Je tak otázne, ako Komisia posúdi dlhodobú životaschopnosť týchto plánov. Ďalšou neznámou je, čo nastane v prípade, ak štáty nebudú schopné tieto reformy uskutočniť, pretože v minulosti sa takéto porušenie prísľubu nijako nesankcionovalo. Slovensko by sa preto podľa analytika malo sústrediť na to, aby nezvyšovalo celkové výdavky štátu a radšej nahradilo chýbajúce výdavky európskymi zdrojmi. Pandémia koronavírusu však dostala krajiny do situácie zvýšenej spotreby verejných výdavkov, na ktoré, pokiaľ nemajú vytvorené dostatočné rezervy, si jednoducho treba požičať. A preto je podľa Tomáša Kozáka nevyhnutné míňať tieto prostriedky v podobe investícií, ktoré budú dlhodobé, i keď reformy nebudú viditeľné hneď, ale až v nasledujúcich rokoch, možno dekádach.
Článok vychádza v súvislosti s konferenciou „EÚ v roku 2021: Slovensko a budúcnosť integrácie“, ktorú zorganizovalo Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (RC SFPA) v spolupráci s Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (MZVEZ SR) 19. marca 2021.
