Na marec pripadajú hneď dve okrúhle výročia súvisiace s najnovšou históriou strednej Európy. 12. marca oslavovali štvrťstoročie svojej prítomnosti v NATO Poľsko, Česko a Maďarsko. 29. marca 2004, teda o päť rokov neskôr, sa členom Severoatlantickej aliancie stalo aj Slovensko. Tieto kľúčové chvíle návratu našich krajín na Západ sú úzko previazané. Slovenská cesta do NATO by bola oveľa kľukatejšia, keby sa Slovensku nedostalo podpory od susedných krajín. Na tento príbeh netreba zabúdať, a to aj v kontexte dnešných debát o bezpečnosti a strednej Európe.

Pri pohľade na poľských susedov možno jednoznačne konštatovať, že historickými konfliktami nie sú zaťažené spomedzi všetkých len vzťahy Poľska so Slovenskom. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že poľsko-slovenská hranica sa od stredoveku temer nezmenila, čo sa však už o ostatných nedá povedať. Dokonca ani epizóda slovenského ozbrojeného útoku na Poľsko v septembri 1939, keď slovenskí vojaci stáli ako spojenci po boku nacistického Nemecka, nedokáže rozprúdiť verejnú diskusiu v Poľsku do takej miery, ako je to v prípade historických sporov vedených s ostatnými susedmi. Preto sú poľsko-slovenské vzťahy predovšetkým doménou súčasnosti, čo má v prípade obrannej spolupráce veľký význam. 

Kľúčová koordinácia V4

Pre Poľsko bolo po vzniku samostatnej Slovenskej republiky začiatkom roka 1993 najdôležitejšie čo najskôr doriešiť kľúčové oblasti bilaterálnej spolupráce. Ako vyplýva z archívnych dokumentov poľského Ministerstva zahraničných vecí, o obrannej spolupráci sa na diplomatickej úrovni začalo rokovať v prvej polovici roku 1993. Od začiatku na týchto stretnutiach zaznievalo celkom jednoznačne, že strategickým cieľom obidvoch krajín bude dosiahnutie členstva v NATO. 

Koordinácia krokov v rámci Vyšehradskej skupiny pre vstup do Severoatlantickej aliancie bola jednou z tém rozhovorov počas prvej návštevy ministra Krzysztofa Skubiszewského na Slovensku v lete 1993. Začiatkom nasledujúceho roka pokračovali diskusie na túto tému v súvislosti s vyhlásením programu Partnerstva za mier, do ktorého NATO pozvalo Poľsko a Slovensko. Vďaka vzájomnej koordinácii sa obe krajiny v roku 1994 pripojili k programu. 

Ďalším bodom spoločných aktivít v oblasti bezpečnosti bolo zapojenie Varšavy a Bratislavy do realizácie ustanovení Zmluvy o konvenčných ozbrojených silách v Európe (CFE), na ktorú padla reč aj počas návštevy prezidenta Michala Kováča v Poľsku začiatkom roka 1994. 

Spoločný strategický cieľ v podobe získania členstva v NATO predstavoval preto ústredný bod obrannej spolupráce a stal sa tak častou témou konzultácií na rôznych úrovniach politických stretnutí. Je celkom možné, že by sa ho podarilo dosiahnuť v tom istom čase, nebyť politických zmien a rozhodnutí tých, ktorí na Slovensku vládli od roku 1994. 

Slovensko v izolácii

Vláda premiéra Vladimíra Mečiara, ktorá sa v odbornej literatúre často označuje za diktatúru väčšiny, doviedla Slovensko do medzinárodnej izolácie a postarala sa o znepokojujúci zvrat v zahraničnej politike, keď sa vydala smerom k budovaniu čoraz silnejších väzieb s Ruskou federáciou. V rámci vojenskej spolupráce Moskva predala (respektíve v rámci splácania dlhu odovzdala) Slovensku ruské šifrovacie stroje, niekoľko stíhačiek MiG-29 či raketový systém protivzdušnej obrany S-300. 

Okrem toho premiér Mečiar využil otázku vstupu do NATO na boj proti opozícii, ktorá chcela v roku 1997 zorganizovať referendum s otázkou týkajúcou sa priamej voľby prezidenta Slovenskej republiky. V obave, že celá kampaň spojená s referendom by mohla umožniť opozičným stranám prevziať iniciatívu v štáte, vládna garnitúra pridala k otázke o spôsobe voľby prezidenta ďalšie tri. 

Prvou bolo, či Slováci súhlasia so vstupom do NATO, druhou, či súhlasia s rozmiestnením jadrových zbraní na svojom území, a treťou, či sú pripravení, že na Slovensku vzniknú zahraničné vojenské základne. Situácia bola mimoriadne kuriózna, pretože nikto na Západe nepodmieňoval prístupový proces vypísaním referenda o tejto otázke, a už vôbec neplánoval rozmiestniť jadrové zbrane na území možných nových členov aliancie. V tejto situácii sa občania rozhodli bojkotovať všeľudové hlasovanie, na ktorom sa zúčastnilo necelých 10 percent oprávnených, pričom v novodobej slovenskej histórii sa zvykne označovať za „zmarené referendum“.

Výsledkom všetkých týchto krokov bolo vylúčenie Slovenska zo skupiny prvých krajín pozvaných na rokovania o vstupe do NATO, ako aj na rokovania o členstve v Európskej únii. 

Rozhodnutie prijaté v júli 1997 na samite Severoatlantickej aliancie v Madride verejnosť až tak neprekvapilo, no v dôsledku neho hrozilo, že sa môže naplniť mimoriadne nebezpečný scenár. V Bratislave sa v tom čase totiž začali ozývať hlasy vládnucich politikov, že by bolo dobré uvažovať o vyhlásení neutrality a požiadať Moskvu, aby Rusko poskytlo Slovensku bezpečnostné garancie. 

Najmä v kontexte súčasného konfliktu, útoku Ruskej federácie na Ukrajinu, si môžeme uvedomiť, aké desivé boli tieto reči, ktoré – keby sa naplnili – by viedli k trvalému rozdeleniu štátov NATO na severné a južné krídlo oddelené pásmom neutrálnych štátov od Slovenska cez Rakúsko až po Švajčiarsko. 

Nová éra vzťahov

K oživeniu bilaterálnych vzťahov v oblasti bezpečnosti mohlo v tejto situácii dôjsť až po zásadných zmenách na slovenskej politickej scéne, ktoré nastali po parlamentných voľbách v septembri 1998. V nich prevzala moc vláda Mikuláša Dzurindu, ktorý si za jeden z hlavných cieľov stanovil vyviesť Slovensko z medzinárodnej izolácie a oživiť šancu na návrat k rokovaniam o členstve v EÚ a NATO. 

Táto politika umožnila obnoviť spoluprácu s Poľskom v rôznych oblastiach vrátane bezpečnostnej agendy. Bratislava videla v dobrých vzťahoch s Varšavou príležitosť ako urýchliť integračné procesy a získať čo najširšiu medzinárodnú podporu. Poľsko na túto výzvu reagovalo pozitívne, ba považovalo ju za príležitosť ako zabrániť tomu, aby Slovensko zostalo v šedej bezpečnostnej zóne. 

Riešením, vďaka ktorému sa Slovensko ukázalo ako angažovaný partner pri budovaní európskej bezpečnostnej architektúry, bolo vytvorenie Mnohonárodnej česko-poľsko-slovenskej brigády v Topoľčanoch v spolupráci aj s Českou republikou. Toto rozhodnutie síce nebolo prelomovou udalosťou v kontexte vojenskej spolupráce, ale malo obrovský imidžový a politický rozmer. 

V súvislosti s tým bola jednotka po vstupe Slovenska do NATO v roku 2005 zrušená, ale priniesla očakávané výsledky. Aj vďaka nej sa zvýšila dôveryhodnosť Slovenska v očiach spojencov, čo významne prispelo k pozvaniu Slovenska do Severoatlantickej aliancie v druhom kole rozširovania NATO. 

Nemenej dôležitým faktorom pri budovaní pozitívneho obrazu Slovenska v očiach spojencov (pred jeho definitívnym vstupom do NATO) bola účasť Slovenska v rôznych vojenských operáciách. V marci 2003 v rámci operácie „Iracká sloboda“ pôsobil slovenský kontingent (spolu s maďarským) ako súčasť mnohonárodnej divízie pod poľským velením. Bola to jedna z prvých spoločných poľsko-slovenských skúseností a priamych kontaktov medzi vojakmi z oboch krajín. 

Vyvrcholenie spoločného úsilia

Keď Slovensko (spolu s Bulharskom, Litvou, Lotyšskom, Estónskom, Rumunskom a Slovinskom) napokon 29. marca 2004 vstúpilo do NATO, dá sa povedať, že do istej miery to bol úspech aj spoločného úsilia krajín Vyšehradskej skupiny vrátane Poľska.

Prijatie Slovenska do Aliancie bolo istým zavŕšením budovania novej bezpečnostnej architektúry v strednej Európe a elimináciou potenciálne nebezpečnej diery v regióne. Ocitli sme sa spoločne na „východnom krídle NATO“. 

Za posledné dve dekády sa táto blízkosť na jednej strane pretavovala do spoločných projektov, akým je napríklad Bojová skupina Európskej únie krajín V4 vytvorená v roku 2011, ktorá bola o päť rokov neskôr nasadená aj do pohotovosti. Slovenskí vojaci sú v rámci tejto jednotky zodpovední za radiačnú, chemickú a biologickú ochranu. 

Okrem toho mali poľskí a slovenskí vojaci možnosť nadviazať spoluprácu aj v rámci rôznych misií NATO. V súčasnosti spolupráca pokračuje prostredníctvom misie EUFOR Althea v Bosne a Hercegovine. 

Názorové rozdiely

Nechýbali však ani rozpory vyplývajúce z odlišného hodnotenia a vnímania bezpečnostných hrozieb – za zmienku stoja kľúčové momenty ako ruská agresia proti Gruzínsku v roku 2008, plány USA na protiraketový štít či anexia Krymu v roku 2014. Až plnoformátová ruská agresia proti Ukrajine koncom februára 2022 otvorila novú kapitolu v poľsko-slovenských vzťahoch. 

Vláda premiéra Eduarda Hegera sa jednoznačne a rýchlo rozhodla poskytnúť Kyjevu rozsiahlu vojenskú pomoc, pričom ponúkla nielen dodávky munície zo skladov, ale aj veľmi potrebnú techniku, ako napríklad protiraketový systém S-300, kanónové húfnice Zuzana, tanky či bojové vozidlá pechoty. Slovensko sa tak zaradilo medzi krajiny, ktoré aktívne podporujú Ukrajinu. 

Z dôvodu uzemnenia a vyradenia opotrebovaných stíhačiek MiG-29 a predlžujúceho sa čakania na dodávku objednaných stíhačiek F-16 sa slovenská vláda na jar 2022 obrátila na Poľsko so žiadosťou o pomoc pri ochrane vzdušného priestoru. Od septembra 2022 na základe medzivládnej dohody tak chránia slovenský vzdušný priestor české a poľské stíhačky. 

Ochrana slovenského vzdušného priestoru je dosiaľ najsilnejším záväzkom v rámci bilaterálnych vzťahov v oblasti obrany a môže poslúžiť ako dobrý základ pre ich rozvoj v najbližšej budúcnosti. Aj keď zmena zahraničnopolitickej orientácie, ku ktorej došlo v posledných mesiacoch po tom, čo moc prevzal premiér Robert Fico, vyvoláva obavy, či sa vôbec naskytne šanca túto spoluprácu prehlbovať.

Príbeh, ktorý sa odohral v rokoch pred vstupom Slovenska do NATO, je skvelým príkladom dobre fungujúcej susedskej spolupráce. Ak hľadáme pozitívne momenty v histórii Vyšehradskej skupiny, nemali by sme zabúdať práve na tento. Z poľskej perspektívy, a to bez ohľadu na to, kto na Slovensku vládne, je dôležité hraničiť na juhu s krajinou, ktorá je spojencom a stojí na tej istej strane barikády. Preto sa Varšava za celé tie prvé roky po politickej transformácii v roku 1989 vždy zasadzovala a podporovala ašpirácie Slovenska o členstvo v NATO, čo vytvorilo pevný základ pre dobré bilaterálne vzťahy v oblasti obrany.