Dramatický vývoj v Izraeli a v Pásme Gazy v posledných týždňoch v plnej nahote odhalil, že bez politického rámca nemá izraelsko-palestínsky konflikt nádej na trvalo udržateľné riešenie.

V deň keď stovky ozbrojencov Hamasu prekonali hranicu medzi Gazou a Izraelom a začali masakrovať civilistov v priľahlých izraelských obciach, vyšiel v českých Ľudových novinách rozhovor s popredným izraelským bezpečnostným expertom Efraimom Inbarom. Interview bolo urobené asi o dva týždne skôr v Jeruzaleme a ideologický jastrab z tábora sionistickej pravice na otázku, či nie je lepšie s Palestínčanmi jednať ako viesť opotrebovávaciu vojnu, doslova odpovedal: „Čo nám môžu Palestínčania urobiť? Majú snáď tanky? Majú lietadlá?“

Túto ukážku arogancie a katastrofálne chybného hodnotenia situácie si mohli čitatelia v Česku čítať vo chvíli, keď sa na nich z televíznych obrazoviek valili šokujúce správy o tom, že Palestínčania možno nemajú tanky a lietadlá, ale stovky izraelských dedinčanov teroristi práve masakrujú kalašnikovmi, nožmi a motykami.

Ťažko tak možno nájsť výstižnejšie a lepšie načasované slová, ktoré by zhŕňali prístup Izraela ku konfliktu s Palestínčanmi posledných rokov. Vyslovil ich síce neštátny činiteľ, ale veľmi dobre vystihujú aj oficiálne postoje: Namieto riešenia komplikovaných vzťahov s Palestínčanmi, alebo uvažovaní o nevyhnutných ústupkoch, ako je zastavenie výstavby židovských osád na okupovaných územiach (ku ktorým vyzývala aj záväzná rezolúcia RB OSN č. 2334), necháme konflikt „vyhniť“ a budeme udržiavať status quo aj za cenu opotrebovávacej vojny.

Osady sa rozširujú, takže nehrozí vzbura osadníckej lobby a rozpad najpravicovejšej vlády v izraelskej histórii. Palestínčanom je možné pridať pracovné kvóty na dochádzanie do Izraela, zmierniť niektoré reštrikcie na okupovaných územiach. A prípadné povstalecké alebo teroristické aktivity zo strany Palestínčanov riešiť ad hoc zásahmi vojenských a policajných jednotiek.

Treba povedať, že na riziká takéhoto postupu v Izraeli stále častejšie v poslednej dobe poukazovali bezpečnostní experti aj bývalí siloví ministri alebo šéfovia tajných služieb. Momentálne vládnuci establishment sa ale podľa všetkých indícií vydal cestou uspokojovania potrieb krajnej sionistickej pravice ako ideologicky neukotvených skeptikov.

Varovanie teroristického veterána

Ľudový front pre oslobodenie Palestíny – všeobecné velenie (PFLP-GC) je dnes už okrajová sekulárna ľavicová frakcia, ktorá sa v minulosti preslávila odvážnymi gerilovými akciami, ale aj teroristickými útokmi na medzinárodnej scéne. Na mierový proces a dohody z Osla uzavreté práve pred tridsiatimi rokmi reagovala ostrým odmietnutím. Uznanie Izraela Jásirom Arafátom znamenalo podľa PFLP-GC, ale aj ďalších frakcií vrátane Hamasu, výpredaj palestínskych národných záujmov a zradu miliónov palestínskych utečencov rozosiatych v regióne.

Vodca PFLP-GC Ahmad Džíbríl v rozhovore, ktorý mi v roku 2002 poskytol vo svojom exilovom sídle v Damasku, obhajoval túto nezmieriteľnú politiku aj pokračujúce ozbrojené aktivity a k palestínskej otázke tvrdil: „Je to ako tlejúca sopka, ktorá raz vybuchne.“ Je možné za tento výbuch považovať masaker spáchaný teroristami z Hamásu o 21 rokov neskôr 7. októbra 2023?

Predmetom zásadných analýz a vyšetrovaní v Izraeli bude nepochybne zlyhanie jednotlivých zložiek politického a bezpečnostného aparátu, vďaka ktorým mohli palestínske komandá židovský štát tak kruto zaskočiť.

Podstatou je ale podcenenie a od základu zlé vyhodnotenie závažnosti palestínskej otázky. Ako sa ukázalo, silové riešenia, kombinované s chimérou všemocnosti, ba až neporaziteľnosti Izraela nemôžu viesť k trvalo udržateľnému riešeniu konfliktu, pokiaľ tieto postupy nie sú prepojené s politickými krokmi.

Izrael pritom za dostatočné politické kroky zjavne považoval skutočnosť, že vedie rozhovory so vzdialenými arabskými režimami, namiesto toho, aby sa seriózne zaoberal otázkou Palestínčanov.

Ilúzia o význame Abrahámovských dohôd

Ako jedna z možných motivácií načasovania útoku Hamasu bola spomínaná chystaná dohoda o nadviazaní vzťahov medzi Saudskou Arábiou a Izraelom. Tá by podľa všetkých indícií znamenala de facto odsunutie palestínskej otázky zo zreteľa momentálne najvplyvnejšej arabskej krajiny.

Pred tromi rokmi mi saudskoarabský štátny minister zahraničných vecí Ádil al-Džubajr v interview počas návštevy Prahy tvrdil, že Rijád podmieňuje urovnanie vzťahov s Izraelom „vznikom palestínskeho štátu s hranicami z roku 1967, možno s malými úpravami a Jeruzalémom ako hlavným mestom palestínskeho štátu. To všetko zodpovedá rezolúciám OSN a náš postoj sa v tomto nijako nezmenil.“

Keď tento rok v septembri poskytol korunný princ Muhammad bin Salmán rozhovor americkej televízii Fox News o palestínskom štáte už nepovedal ani slovo a spomínal len „zlepšenie životov Palestínčanov“.

Z iných izraelských a arabských zdrojov je známe, že Saudská Arábia bola ochotná významne investovať už nie do palestínskej štátnosti, ale do palestínskej ekonomiky. Za nadviazanie vzťahov s Izraelom jej potom mali zaplatiť hlavne Spojené štáty – dodaním nukleárnych technológií, zbraňami, a hlavne dvojstrannou strategickou dohodou, ktorá mala v prípade potreby (napr. ohrozením zo strany Iránu) poskytovať Saudom americkú ochranu.

Saudsko-izraelské zbližovanie bolo vnímané ako pokračovanie tzv. Abrahámovských dohôd. Tie odštartovala americká administratíva ešte za Donalda Trumpa. Keď sa ukázalo, že jeho plán izraelsko-palestínskej „dohody storočia“ (Deal od the Century, Trumpovými vlastnými slovami) je úplným fiaskom, prišiel pred koncom svojho mandátu s dojednaním iného „mieru“.

Namiesto Palestínčanov, s ktorými má Izrael stále desiatky rokov nevyriešený konflikt, sa Trump rozhodol sprostredkovať urovnanie vzťahov medzi Izraelom a štyrmi arabskými štátmi, ktoré s ním v skutočnosti žiadny konflikt nemali.

Abrahámovské dohody pritom neboli potvrdením priateľských vzťahov medzi vládami, či zmierením medzi obyvateľmi dotyčných štátov. Boli veľmi pragmatickým obchodom, dotyčné arabské režimy si za ich uzavretie nechali riadne zaplatiť od Spojených štátov. Bahrajn a Spojené arabské emiráty novými kontraktmi na nákup najmodernejších zbraní vrátane lietadiel F-35. Maroku americký prezident uznal jeho ilegálnu anexiu Západnej Sahary a USA tak toto sporné územie považujú za súčasť Maroka. A Sudán za formálne zmierenie s Izraelom Američania vyškrtli zo svojho zoznamu krajín podporujúcich terorizmus.

Izraelsko-palestínsky alibizmus

Okrem tohto aspektu sa však na Abrahámovských dohodách ukázal jeden nedostatok úplne kľúčový: Nijako neprispeli k upokojeniu regiónu, nieto ešte k vyriešeniu izraelsko-palestínskeho konfliktu. Známa poučka, často citovaná napríklad Šimonom Peresom hovorí, že mier sa uzatvára s nepriateľmi.

To je ale vec, ktorej sa snažili všetky izraelské vlády posledných pätnástich rokov vyhnúť. Izrael dával jasne najavo, že nemieni ustúpiť kľúčovej požiadavke Palestínčanov, ktorou je vytvorenie nezávislého suverénneho štátu. Benjamin Netanjahu, ktorý je premiérom s jednoročnou prestávkou nepretržite od roku 2009 opakovane vyhlásil, že za jeho vlády palestínsky štát nikdy nevnikne.

Paralelne s tým krízu dlhodobo prehlbovala situácia na palestínskej strane. Tábor prezidenta Mahmúda Abbása, zvoleného prvýkrát a naposledy už v roku 2005, používa odkazy na izraelskú okupáciu ako alibi na odvracanie akejkoľvek kritiky týkajúcej sa korupcie, stavu ľudských práv, nepotizmu a zneužívania moci.

Autorita a reálna moc Abbásovho aparátu v autonómnych enklávach na Západnom brehu Jordánu navyše stále upadá, na sile naberajú nové radikálne frakcie Džanínska brigáda alebo Leví brloh, nehovoriac o Hamase. Toto islamistické hnutie pritom ovláda celé Pásmo Gazy už od roku 2007, kedy ako víťaz parlamentných volieb odvrátilo svoje zvrhnutie protipučom a vyhnaním Abbásových politikov a bezpečnostných zložiek z prímorskej enklávy.

Keby sa kedykoľvek v posledných rokoch konali v Palestíne skutočne demokratické voľby, vyhral by tie parlamentné Hamas a prezidentom by sa stal buď Ismáíl Haníja z Hamásu alebo niekto z mladšej generácie odbojných lídrov odmietajúcich Abbásov bezzubý a skorumpovaný systém.

Môže prísť pozitívny obrat?

Na propalestínskych a protiizraelských demonštráciách posledných týždňov sa v mnohých západných metropolách ozýva „From the river to the sea, Palestine will be free,“ čo je interpretované ako volanie po obnovení jednotnej Palestíny medzi Stredozemným morom a riekou Jordán, teda ako volanie po eliminácii Izraela, takže tieto apely sú označované za jasné prejavy antisemitizmu.

Menej pozornosti sa už venuje faktu, že rovnaké apely zaznievajú aj na strane izraelskej sionistickej pravice – tam tiež v posledných rokoch nabrali na sile hlasy volajúce po anexii Západného brehu Jordánu či zdvojnásobenie dnešného počtu pol milióna židovských osadníkov.

Odmietaním palestínskeho štátu a naopak vytvorením veľkého Izraela v celom tomto priestore (s výnimkou Pásma Gazy) by sa však len podčiarkol fakt, že izraelský establishment by chtiac nechtiac kontroloval aj zhruba päť miliónov Arabov, ktorí o židovskú vládu či okupáciu nestoja.

Neochota odovzdať Palestínčanom so štátnosťou nielen možnosť sebaurčenia, ale aj plnú zodpovednosť za ich vlastné počínanie a osud, pritom Izraelu zväzuje ruky už dnes, keď je Západný breh Jordánu „iba“ okupovaný.

Už roky zaznievalo konštatovanie, že kedysi nádejný mierový proces dávno skončil na mŕtvom bode. Masaker spáchaný palestínskymi teroristami v Izraeli a následná krvavá odplata Izraela, keď sú okrem operatívcov Hamasu v Gaze zabíjané aj tisíce civilistov a celé štvrte palestínskych miest sú zrovnané so zemou, posilnili presvedčenie skeptikov, že kolotoč násilia je nezastaviteľný.

Na oboch stranách sa už v tejto chvíli nielen pod dojmom reality, ale aj mediálnej propagandy formuje nová generácia ľudí, ktorí v detstve a mladosti zažili neskonalú brutalitu tých druhých a nejaký pomyselný nasledovník Ahmada Džibríla už možno niekde opäť prednáša, že je to ako sopka, ktorá zase niekedy vybuchne.

Lenže krvavé dianie naopak môže obom spoločnostiam poslúžiť ako katalyzátor úplne opačného trendu. Môže viesť k zisteniu, že použitie sily nakoniec nie je efektívnym nástrojom na presadenie národných záujmov – a je jedno, či ide o použitie sily vo forme povstaleckých a teroristických útokov či masívnych operácií armády a bezpečnostných zložiek. 

Šokujúce udalosti posledných týždňov môžu byť impulzom k oživeniu politického riešenia konfliktu. Opäť by sa to bezpochyby nezaobišlo bez asistencie Spojených štátov. Je teda povzbudivé, že práve americký prezident Joe Biden mal uprostred mediálnej vravy a rozbúrených emócií odvahu opäť vyhlásiť, že jediným riešením izraelsko-palestínskeho konfliktu nakoniec zostáva riešenie dvojštátne.