Jedným z inštitucionálnych mechanizmov na zvýšenie nominálneho zastúpenia žien v diplomacii sú rodové kvóty, ktoré sú v mnohých krajinách kontroverznou témou, a to najmä v konzervatívnejších spoločnostiach v strednej Európe.

Kvóty patria medzi dočasné vyrovnávacie opatrenia, ktoré prispievajú k rodovo vyváženejšiemu zastúpeniu stanovením podielu alebo počtu pozícií, ktoré majú byť obsadené zväčša ženami alebo ľuďmi z iných marginalizovaných skupín.

Aj keď sa kvóty môžu javiť ako rigidné riešenie, štúdie dokazujú, že je to najúčinnejší spôsob, ako presadzovať nominálnu rodovú rovnosť a diverzitu v diplomatických inštitúciách. Kvóty sú efektívne, pretože riešia systémové prekážky a bariéry, ako napríklad spoločensko-kultúrne predsudky a stereotypy, nedostatok vzorov či podporných sietí. Stanovením hmatateľných, merateľných a časovo ohraničených cieľov pomáhajú dosiahnuť zmenu relatívne rýchlo.

Ženské prekážky
Jedným z najčastejšie uvádzaných argumentov proti kvótam je viera v meritokratický systém, teda systém založený na zásluhách, ktorý tvrdí, že kvóty môžu uprednostňovať menovanie nedostatočne kvalifikovaných žien na úkor kvalifikovaných mužov.

Predstava, že súčasný systém je meritokratický, je však chybná, pretože muži naďalej ťažia z historickej výhody aj kultúrno-spoločenských rodových stereotypov. Kým ženy musia dokazovať svoju odbornosť a vyvracať rodové stereotypy, u mužov sa kompetentnosť zvykne automaticky predpokladať a nie sú podrobení rovnakým predsudkom alebo tlakom ako ženy.

To znamená, že súčasný systém v skutočnosti dovoľuje vstupovať jednotlivcom nie preto, že sú najlepšími ľuďmi pre danú prácu, ale preto, že sú v tej oblasti štandardným pohlavím, ktoré ju historicky zvyklo vykonávať.

Rainbow Murray vo svojej štúdii z roku 2014 poukazuje na to, že keď sa kritizuje systém kvót, argumenty sa zameriavajú výlučne na ženy, pričom sa spochybňuje ich odbornosť, schopnosti alebo ambície.

Namiesto nadmerného zastúpenia mužov diskusia o rodových kvótach stále rámcuje ako problém nedostatočné zastúpenie žien a kvóty vníma ako riešenie. To vytvára trvalé prepojenie medzi kvótami a ženami. Výskum ukazuje, že to platí aj vtedy, keď sú rodové kvóty formulované neutrálne, čo by malo znamenať, že sa týkajú oboch pohlaví.

Keďže však muži neboli podrobení historickej marginalizácii tak ako ženy, aj neutrálne rámcovanie kvót sa najčastejšie zvykne vnímať ako kvóta na ženy. To, že si spoločnosť a inštitúcie spájajú kvóty hlavne so ženami znamená, že akákoľvek kritika tohto nástroja automaticky kladie ďalšie bremeno práve na ne, spochybňuje ich kvalifikáciu alebo vytvára tlak, aby sa osvedčili a obhájili svoje miesto v diplomacii. Muži, ktorí sa v diplomacii uplatnili, však nie sú podrobení podobnému drobnohľadu.

Nová optika kvót
Murray preto navrhuje, aby sa rodové kvóty zamerali na stanovenie stropov pre nadmerne zastúpené skupiny namiesto minimálnych hraníc pre nedostatočne zastúpené skupiny.

Napríklad kvóta pre mužov by stanovila limit na maximálny počet mužov na pozíciách veľvyslancov, ideálne okolo 60 % alebo 50 %. Niektorí výskumníci a výskumníčky navrhujú 70 %, avšak Murray varuje, že príliš veľkorysý strop by mohol viesť k umožneniu takej rezervy, ktorá nepovedie k významnej zmene.

Kvóty môžu byť veľmi účinným nástrojom najmä v krajinách strednej Európy, v ktorých sú otázky inklúzie a diverzity buď neviditeľné alebo dokonca znevažované. Napríklad na Slovensku zatiaľ rodové kvóty neprijala žiadna štátna inštitúcia. Keďže ministerstvá zahraničných vecí v Európskej únii majú povinnosť podávať správy o úrovni rodovej rovnosti vo svojich diplomatických inštitúciách, práve ony by mohli udávať trend tým, že by rodové kvóty prijali ako prvé a išli tak príkladom ostatným štátnym inštitúciám.

Je však dôležité poznamenať, že pre napredovanie v oblasti rodovej rovnosti v diplomacii je lepšie zaviesť rodové kvóty pre ženy, ako nemať žiadne. V ideálnom prípade by kvóty mali byť zamerané na určenie stropu pre nadmerne zastúpené skupiny, čím by sa zlepšila úroveň reprezentatívneho zastúpenia aj merokratického systému ako takého.

Stanovenie kvót pre mužov by zvýšilo povedomie verejnosti o probléme, ktorý je často ignorovaný alebo popieraný, najmä zo strany tých, ktorí majú prospech zo zachovania status quo.

Aká spravodlivosť?
Ako ilustruje debata o kvótach, v spoločnosti sa zvykne často predpokladať, že na základe „meritokracie“ je nadmerné zastúpenie mužov, a to nielen v oblastiach verejného života, spravodlivým výsledkom.

Jennifer Cassidy však poukazuje na to, že ženy musia byť často kvalifikovanejšie alebo kompetentnejšie ako muži, aby prekonali bariéry, ktoré im bránia v profesijnom napredovaní. Ak sú kritériá na preukázanie kompetentnosti založené na atribútoch privilegovanej skupiny, pre ľudí mimo tejto skupiny je oveľa ťažšie dokázať svoje schopnosti.

A napriek tomu, že výskumy ukazujú opak (pozri napr. Besley et al., 2017), ženy vymenované do vysokých pozícií, nielen v diplomacii, zostávajú podkopávané domnienkou, že ich úspechy možno pripísať skôr rôznym vyrovnávacím opatreniam ako ich schopnostiam a odbornosti.

Prevažujúci trend vo výskume tohto javu preto zdôrazňuje, že verejnú diskusiu je potrebné prerámcovať od nedostatočného zastúpenia žien k nadmernému zastúpeniu mužov.

Keďže bolo dokázané, že muži nedisponujú prirodzenou prevahou talentu (pozri napríklad Murray, 2014; Cassidy, 2017), môžeme predpokladať, že zručnosti a schopnosti sú v populácii rozložené rovnomerne. Preto výber veľkého počtu kandidátov z jednej obmedzenej podsekcie talentového fondu na základe stereotypných očakávaní a predpokladov, znamená stratu polovice najlepších ľudí pre danú pozíciu. To vedie k zníženej konkurencii a výberu neoptimálnych kandidátov, ktorí by neboli vybraní, ak by bola súťaž objektívne otvorená pre každého a každú.

Takýto systém vedie k neefektívnemu využívaniu disponibilných talentov a nižšej kvalite zastúpenia, čo sa týka celej populácie, nielen žien. Rozširovanie okruhu schopných a kvalifikovaných ľudí je kľúčové pri riešení aktuálnych výziev (nielen) v medzinárodných vzťahoch a zahraničnej politike.

Prečo je to problém
Ak sa verejná aj interná debata v rámci inštitúcií zameriava výlučne na nedostatočné zastúpenie určitých skupín, môže fakt, že skutočným problémom je práve nadmerné zastúpenie iných skupín, ostať neviditeľným.

Ak hovoríme iba o nedostatočnom zastúpení žien, vytvára to dojem, že muži sú štandardnou, normatívnou skupinou. Ženy, podobne ako aj iné marginalizované skupiny, sú nútené dokazovať svoju hodnotu, kompetentnosť a zásluhy. Nadmerné zastúpenie určitej skupiny v akejkoľvek oblasti, vrátane diplomacie, môže byť problémom z viacerých dôvodov.

Posilňuje spoločenské predsudky a stereotypy, existujúcu nerovnováhu moci i diskrimináciu, vedie k nedostatku rozmanitosti v rozhodovaní a tvorbe politík, znižuje kvalitu demokratického zastúpenia a zanecháva potreby marginalizovaných skupín v úzadí.

Nedostatočná verejná diskusia o nadmernom zastúpení však neznamená, že nejde o dôležitý problém, ktorý treba riešiť. Aj kvóty ako nástroj vznikli až po tom, čo kampane za rovnejšie nominálne zastúpenie žien poukázali na demokratické nedostatky spôsobené vylúčením určitých skupín z pozícií moci.

Ako navrhuje Murray, teraz je potrebné sa v tejto diskusii zameriavať na nadmerné zastúpenie určitých skupín, aby bolo možné odhaliť nedostatky v súčasných mocenských štruktúrach a rektifikovať ich. Práve tým, že zmeníme zameranie diskusie o inklúzii a diverzite na nadmerné zastúpenie mužov, môžeme efektívnejšie riešiť systémové problémy, ktoré vedú k nedostatočnému zastúpeniu žien v diplomacii a iných oblastiach.