24. februára 2023 uplynie rok, odkedy sa svet zobudil do pre mnohých neuveriteľnej situácie: Ruská federácia napadla Ukrajinu, suverénny štát, ktorého politickú nezávislosť uznala 2. decembra 1991. Touto inváziou Rusko porušilo svoje záväzky vyplývajúce z Charty OSN, keďže svojím konaním porušilo územnú celistvosť a politickú nezávislosť Ukrajiny. 

Hoci sa ruský prezident Vladimír Putin snažil vo svojom príhovore prezentovať konanie Ruska ako konanie, ktoré je v súlade s medzinárodným právom, je potrebné jasne pomenovať dôvody, prečo tomu tak nie je.

Jednoznačné fakty

Súčasný medzinárodnoprávny rámec upravený v Charte OSN zakazuje štátom používať silu alebo hrozbu silou. Štáty majú riešiť svoje spory mierovými prostriedkami. 

Niekto by síce mohol poukázať na to, že Rusko sa snažilo svoj spor s Ukrajinou riešiť rokovaniami či vyjednávaním o tzv. Minských dohodách, no faktom je, že prítomnosť ozbrojených síl Ruska na hraniciach s Ukrajinou Kremeľ vytrvalo vysvetľoval ich pravidelným výcvikom. Zároveň nebol otvorený mierovým prostriedkom urovnania ich sporu, skôr dával ultimáta. 

Zo spomínanej zásady zákazu použitia sily alebo hrozby silou sú v zmysle medzinárodného práva možné dve výnimky. Prvú výnimku predstavuje výkon práva sebaobrany, ktorá sa považuje za prirodzené právo každého štátu. 

Druhou výnimkou je situácia, kedy o príslušných opatreniach s použitím sily rozhodne Bezpečnostná rada OSN konajúca na základe Kapitoly VII. Charty OSN. Obe uvedené výnimky sú však v prípade ruskej invázie neaplikovateľné.

O sebaobranu nejde

Prvá spomínaná výnimka, inštitút sebaobrany, je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť, tzn. fakticky môže dôjsť k použitiu sily alebo hrozby silou, no v prípade splnenia ďalších podmienok sa to nepovažuje za protiprávne konanie. 

Sebaobrana sa môže vykonať buď v individuálnej forme alebo kolektívnej forme. Agresiu Ruska však nie je možné považovať sa výkon práva na sebaobranu, pretože tú je možné vykonávať iba v prípade, ak dôjde k ozbrojenému útoku. 

K ozbrojenému útoku na Rusko však nedošlo a keďže v medzinárodnom práve sa neujal inštitút preventívnej sebaobrany, nie je možné útok Ruska na Ukrajinu považovať za výkon práva na sebaobranu. 

Vo vzťahu k výkonu práva na sebaobranu je tiež dôležité zdôrazniť, že neoddeliteľnou súčasťou legitímneho výkonu tohto práva je nevyhnutnosť a proporcionalita prijatých opatrení, čomu však nezodpovedá plné nasadenie ruských ozbrojených síl na skoro celom území Ukrajiny, nielen na sporných územiach.

Paralyzovaná Bezpečnostná rada OSN

Druhá výnimka zo zákazu použitia sily sa týka opatrení Bezpečnostnej rady OSN, ktorej  štáty ako členovia OSN zverujú hlavnú zodpovednosť za medzinárodný mier a bezpečnosť. Jej zloženie je dôsledkom usporiadania mocenských vzťahov po 2. svetovej vojne, kedy bolo potrebné zabezpečiť, aby sa svetové mocnosti stali súčasťou bezpečnostného systému vytváraného Chartou OSN. 

Keďže však stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN (USA, Veľká Británia, Francúzsko, Rusko, Čína) majú v prípade neprocedurálnych hlasovaní právo veta, Bezpečnostná rada OSN je známa svojou paralyzovanosťou v prípade situácií, do ktorých sú títo stáli členovia aktívne zapojení. Toto právo veta uplatňuje Rusko aj v prípade zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN kvôli situácii na Ukrajine.    

Keďže Bezpečnostná rada OSN nie je aktuálne akcieschopná (okrem iného sa nemôže Rusko z OSN vylúčiť ani mu pozastaviť výkon jeho členských práv, keďže uvedené sa vykonáva na návrh samotnej Bezpečnostnej rady OSN), otázka znie, čo s tým môžu spraviť ostatné hlavné orgány OSN, príp. iné medzinárodné organizácie alebo štáty samotné.

Valné zhromaždenie OSN síce neprijíma právne záväzné rezolúcie, no kolektívne odsúdenie konania štátu nesie za každých okolností silný politický odkaz, k čomu už po 24. februári 2022 viackrát došlo. 

V prípade, že je Bezpečnostná rada OSN zablokovaná, ako je tomu aj v tejto situácii, Valné zhromaždenie OSN môže prijať rezolúciu v rámci mechanizmu, ktorý je známy pod názvom Zjednocujúc sa pre mier (Uniting for Peace). 

Valné zhromaždenie OSN tak urobilo a zásadným spôsobom odsúdilo ruskú inváziu a vyzvalo členov OSN, aby jednotlivo alebo kolektívne prijímali a vykonávali sankcie voči Ruskej federácii. Formy tých sankcií sú rôzne (hospodárske, diplomatické), no všetky bez použitia sily.

Rusko nerešpektuje Medzinárodný súdny dvor

Do hry vstupuje aj Medzinárodný súdny dvor, ktorý rozhoduje spory medzi štátmi a v prípade oprávneného žiadateľa vydáva právne nezáväzné, no autoritatívne posudky. 

Ukrajina už podala na Rusko sťažnosť, v súvislosti s ktorou zakladá jurisdikciu tejto súdnej inštancie na Dohovore o zabránení a trestaní zločinu genocídy, ktorého sú oba štáty zmluvnou stranou. Podľa Ukrajiny majú medzi sebou spor ohľadom interpretácie, aplikácie a plnenia tohto Dohovoru. 

Medzinárodný súdny dvor rozhodol o prijatí predbežných opatrení, ktoré síce ešte nerozhodujú o merite veci, ale sú právne záväzné voči sporovým stranám. Medzinárodný súdny dvor v tomto prípade nariadil obom štátom, aby upustili od používania ozbrojenej sily. 

Ruská federácia však namieta jurisdikciu Medzinárodného súdneho dvora a nerešpektuje jeho predbežné opatrenia. Je to veľmi relativizujúce, keď Rusko na jednej strane využíva svoje postavenie v Bezpečnostnej rade OSN a svoje právo veta v tomto orgáne, ktorého prijatie očakáva od ostatných štátov, no na druhej strane nerešpektuje ďalšie práva a povinnosti vyplývajúce z medzinárodnoprávnych noriem. 

Zodpovednosť jednotlivcov

Okrem nerešpektovania rozhodnutia Medzinárodného súdneho dvora ide aj o ostré ohradenie sa voči používaniu slov vojna či ozbrojený konflikt, keďže tie majú jasný dôsledok vo vzťahu k aplikovateľnosti osobitných medzinárodnoprávnych noriem. 

Ide najmä o normy medzinárodného humanitárneho práva, tj. medzinárodného práva ozbrojených konfliktov a tiež normy medzinárodného trestného práva, ktoré sú v prípade ozbrojeného konfliktu relevantné vo vzťahu k stíhateľnosti vojnových zločinov podľa medzinárodného práva.  

V tomto prípade ide o zodpovednosť jednotlivca za zločiny podľa medzinárodného práva, medzi ktoré patria okrem vojnových zločinov aj zločiny proti ľudskosti, genocída a zločin agresie a ktoré sú stíhateľné tak na vnútroštátnej úrovni ako aj na medzinárodnej úrovni pred Medzinárodným trestným súdom. 

Ten vznikol na základe medzinárodnej zmluvy a hoci ani Rusko ani Ukrajina nie sú zmluvnou stranou tejto zmluvy, Medzinárodný trestný súd môže vykonávať svoju jurisdikciu aj v prípade, že štát, ktorý nie je zmluvnou stranou Rímskeho štatútu, uzná vo svojom vyhlásení jeho jurisdikciu. 

Ukrajina tak spravila 8. septembra 2015 vo vzťahu k zločinom proti ľudskosti a vojnovým zločinom, ku ktorým došlo na území Ukrajiny od 20. februára 2014 (predtým uznala jurisdikciu ICC časovo obmedzene). Medzinárodný trestný súd má preto možnosť preskúmavať páchanie uvedených zločinov, nie však zločin agresie, keďže vo vzťahu k nemu bol Rímsky štatút doplnený tzv. Kampalskými dodatkami, ktorých aplikovateľnosť sa týka výlučne zmluvných strán. 

Pri medzinárodnom humanitárnom práve sa často spomína jeho slabá stránka, ktorá predpokladá, že strany v konflikte sú rozumnými medzinárodnopolitickými hráčmi. V prípade prezidenta Putina je však relevantné pýtať sa, ako vôbec rokovať s niekým, kto koná v rozpore so všetkými zásadami právneho rámca, ktorým sa má v dobrej viere riadiť.