Útok Hamasu zo 7. októbra 2023 na južný Izrael a následná ofenzíva Izraela do Gazy ukázali nielen zlyhanie samotného Izraela ale aj medzinárodného spoločenstva. Útok Hamasu na južný Izrael v roku 2023, „Operácia al-Aksá Búrka“, bol výnimočný svojou stratégiou, rozsahom a utajením. 

Mnohí politici si možno mysleli, že vznik konfliktu v Gaze sa týkal len Palestíny. Prispievali k tomu aj dezinformačné kampane, ktoré boli sprievodným znakom doterajšieho konfliktu. Skutočným motívom je snaha Teheránu o dominantné postavenie na Strednom východe, k čomu využíva rozpory medzi politickým a vojenským vedením Palestíncov reprezentovaných v Pásme Gazy Hamasom a na Západnom brehu Fatahom. 

Vytvorenie a aktivity tzv. osi odporu reprezentovanej okrem Hamasu aj Hizballáhom v Libanone, Húsíimi v Jemene a ďalšími militantnými zložkami v Sýrii a Iraku potvrdzujú, že nitkami v pozadí ťahá Irán. Izraelskí predstavitelia si po roku existencie konfliktu uvedomujú, že pokiaľ nedôjde k neutralizácii škodlivého vplyvu Iránu, nie je možné dosiahnuť trvalý mier a s tým spojený rozvoj regiónu.

Hľadanie riešenia

Začalo to skoro 7. októbra, židovského sabatu a dôležitého židovského sviatku, kedy Hamas odpálil niekoľko tisíc rakiet na južný a stredný Izrael a zasiahol mestá až na sever od Tel Avivu. Militanti Hamasu tiež prelomili silne opevnenú hranicu Gazy a prenikli do mnohých miest a dedín na juhu Izraela, pričom zabili takmer 1 200 ľudí a mnoho ďalších zranili a uniesli. 

Bojovníci vysielali naživo videá svojich činov, ktoré ukázali, že útok bol obzvlášť brutálny, na hrane vojnových zločinov. Vtedajší vojenský vodca Mohammed Deif vyhlásil, že Hamas podnikol svoj útok v reakcii na izraelskú okupáciu palestínskych území a ich rôzne „zločiny“ proti palestínskemu ľudu. 

Útok zo 7. októbra je považovaný za najsmrteľnejší v 75-ročnej histórii Izraela a vojenskí experti sa stotožňujú v názore, že teroristická organizácia by nemala kapacitu alebo prostriedky na uskutočnenie koordinovaných, simultánnych útokov zo vzduchu, z mora a zo zeme. 

Vývoj situácie po útoku Hamasu potvrdil, že medzinárodné spoločenstvo sa dalo „učičíkať“ politickými dohodami a tým, že do regiónu posiela dostatok humanitárnej pomoci a finančnej podpory, ale zabudlo kontrolovať, kto z toho profituje. Netýka sa to len Hamasu v Gáze, ale aj pôsobenia Hizballáhu v južnom Libanone v rozpore s rezolúciou OSN 1701 z roku 2006. Rezolúcia zakazuje rozmiestnenie iných vojenských síl okrem jednotiek OSN (UNIFIL) a libanonskej armády medzi libanonsko – izraelskou hranicou a riekou Litani. 

Hoci po celý čas sa analýzy točia okolo vojenských aktivít Hamasu, Hizballáhu a jemenských Hussiov, v skutočnosti je to vojna medzi Izraelom a Iránom s prevládajúcimi prvkami asymetrie a dezinformácie. Obe krajiny boli zapojené do nekonvenčného konfliktu roky pred minuloročným útokom Hamasu na južný Izrael. 

Izrael sa domnieval, že v tejto „tieňovej vojne“ porazil Irán úspešným preniknutím do jeho jadrového programu (aj fyzickou likvidáciou iránskych jadrových vedcov), ako aj narušením tokov iránskych zbraní Hizballáhu. Ukázalo sa, že Irán a jeho podporovatelia sú majstri konšpirácie.

Izrael a jeho spojenci sa musia pripraviť, že napriek opätovnej snahe medzinárodného spoločenstva, nie je možné očakávať skoré vyriešenie tohto regionálneho problému. 

Ako prvé musia vyriešiť dilemu, či pokračovať v konflikte až do konečného víťazstva, alebo, ako doposiaľ, zastaviť sa v nejakej fáze a veriť, že sa história nebude opakovať. Začiatkom augusta pohrozil najvyšší vodca Iránu Ajatoláh Alí Chameneí, „trestajúcou“ odvetou za atentát na Haniyeha v Teheráne, ale vyjadrenia iránskych predstaviteľov na sociálnych sieťach už boli opatrnejšie a to v duchu, že „islamská republika odpovie na mieste a v čase, ktorý si vyberie“. 

„Trestajúca odveta“ v podobe vzdušného útoku na Izrael z 10. októbra 2024 tieto atribúty určite nespĺňa, ale nie je možné očakávať, že sa útoku na Izrael vzdá. Vývoj po cielenom útoku Izraela na iránske strategické objekty z 25. októbra 2024 (viď samostatná podkapitola) ale ukázal, že to bude pre Irán v najbližšom čase veľmi zložitá, ak nie nesplniteľná úloha.

Ajatolláh Chameneí a vodcovia Zboru islamských revolučných gárd sa presvedčili, že rozmiestnenie námorných a leteckých síl Spojených štátov v regióne, ako aj pomoc Britov a Francúzov pri zneškodňovaní útočiacich iránskych prostriedkov, je v súčasnosti nad ich politické aj vojenské sily. Sila obrany Izraela sa posilňuje aj v tom, že Spojené štáty zdieľajú spravodajské informácie s Izraelom. Na druhej strane Iránci sa naučili byť trpezlivými a budú čakať na odchod, resp. zníženie vojenských síl spojencov Izraela z regiónu. 

Jadrový program Iránu

Irán vyvíja svoj jadrový výskum od začiatku 60-tych rokov minulého storočia. V prvopočiatkoch mu pomohli Spojené štáty, poskytnutím výskumného reaktoru v roku 1967 ako súčasť programu „Atómy pre mier“. 

Po iránskej revolúcii v roku 1979, keď sa moci ujala protizápadná islamistická vláda, začal Irán pre svoju politiku podpory terorizmu postupne strácať svoj predchádzajúci kredit. Zmeny v jeho politike smerom k podpore terorizmu, viedli medzinárodné spoločenstvo k intenzívnej diskusii, ktorá vyvrcholila jadrovou dohodou z roku 2015. Napriek jasným ustanoveniam v dohode sa Irán nevzdal jadrového výskumu a výrazne rozšíril svoje jadrové aktivity budovaním tajných jadrových zariadení (napr. v blízkosti miest Natanz a Arak (2002) a neskôr vo Fordow, neďaleko mesta Qom (2009)). 

V októbri 2024 vyhlásili americkí vládni predstavitelia (na základe hodnotenia spravodajskej komunity zo začiatku roka 2024), že s najväčšou pravdepodobnosťou sa Iránu doposiaľ nepodarilo vyrobiť vlastnú jadrovú zbraň. Potvrdili tak vyhlásenie iránskej vlády z apríla 2024, v ktorom sa uvádza, že „… jadrový program (Iránu) slúži len na mierové účely. Jadrové zbrane nemajú v našej jadrovej doktríne miesto“.

Izraelský vzdušný útok na dôležité priemyselné a obranné komponenty spojené s jadrovým vyzbrojovaním Iránu z 25. októbra 2024 však potvrdil, že pravdu majú skôr západní analytici tvrdiaci, že Irán by dokázal vyrobiť jadrovú zbraň v krátkom čase.

Po útoku Izraela tak môžeme čítať vyhlásenie amerických vládnych predstaviteľov skôr ako zastierací manéver. Jedinou brzdou v súčasnosti je tak stále platná fatwa najvyššieho iránskeho vodcu z roku 2003, zakazujúca vývoj jadrových zbraní. Je však potrebné poznamenať, že zástancovia tvrdej línie v súčasnom iránskom parlamente sa už dlhšiu dobu veľmi usilovne snažia o jej zrušenie.

Iránska schopnosť udrieť

Pre použitie jadrových zbraní sú okrem jadrových hlavíc nemenej dôležité aj ich nosiče. Letecké útoky proti Izraelu v tomto roku ukázali, že Irán disponuje potrebnými schopnosťami v podobe rôznorodého arzenálu riadených striel, balistických rakiet a dronov.

Podľa odhadov spravodajských analytikov iránske rakety s najdlhším doletom sú údajne schopné zasiahnuť ciele vzdialené až 2000 kilometrov, pokrývajúc celý Blízky východ a časti Európy. Čím zatiaľ Irán nedisponuje, to sú medzikontinentálne balistické rakety (ICBM) s doletom viac ako 5 500 km, avšak jeho rozvíjajúci sa vesmírny program by tento „hendikep“ mohol vymazať.

O tejto snahe Iránu svedčia aj dva útoky na Izrael v roku 2024, ktoré boli prvými pokusmi zasiahnuť izraelské ciele zbraňami vystrelenými z Iránu. Pred prvým útokom v apríli údajne Teherán telegrafoval svoje zámery niekoľko dní dopredu a tak Izrael a jeho partneri mali dosť času na sledovanie a reakciu na pomalšie sa pohybujúce útočné drony a rakety. Druhý útok v októbri už začal bez varovania a pozostával prevažne z balistických rakiet, ktoré môžu zasiahnuť plánované ciele v priebehu niekoľkých minút.

Americkí a izraelskí predstavitelia uviedli, že oba iránske letecké útoky boli do značnej miery neutralizované obrannými systémami alebo nespôsobili veľké škody. Analytici varujú, že budúce údery by mohli byť väčšie a ťažšie zachytiteľné, najmä ak Irán použije viac svojich najmodernejších zbraní, ako sú rakety Fattah-1 alebo Kheybar Shekan. Izrael si to uvedomuje a v predstihu sa snaží neutralizovať iránske spôsobilosti. Potvrdzujú to tiež komerčne dostupné satelitné snímky zverejnené 29. októbra 2024, ktoré ukazujú poškodenie vojenského komplexu Islamských revolučných gárd (IRGC) na výrobu balistických rakiet na tuhé palivo a kozmických nosičov v Shahroude (provincia) Semnan. 

Os odporu

Operácia a následná vojna tiež podnietili väčšiu západnú a medzinárodnú kontrolu nad vojenskými a spravodajskými väzbami medzi Hamasom a Iránom, ako aj medzi Iránom a jeho ďalšími spojencami „osi odporu“ v regióne, vrátane libanonského Hizballáhu a jemenských Húsíov. 

Aj keď nie je jasné, do akej miery je medzi nimi koordinácia, v prebiehajúcej vojne všetci podnikli útoky na Izrael alebo ciele spojené s Izraelom, vrátane prvého útoku Iránu v apríli 2024. Os odporu zahŕňa tiež rôzne milície v Iraku a Sýrii. Vzhľadom na tieto súvislosti sa mnohí bezpečnostní experti obávajú, že vojna medzi Izraelom a Hamasom by mohla zachvátiť región v širšom konflikte.

Hamas a jeho schopnosť bojovať

Hamas je islamistické militantné hnutie, ktoré už takmer dve desaťročia pôsobí v Pásme Gazy. Autoritou v Gaze sa stal krátko po tom, čo sa Izrael v roku 2005 stiahol z územia. Nasledujúci rok získal väčšinu kresiel v zákonodarnom zbore Palestínskej samosprávy, čo mu umožnilo vytvoriť vládu. 

V roku 2007 došlo k rozporu medzi Hamasom a sekulárnou politickou stranou Fatah, ktorý viedol k politickej schizme medzi dvoma palestínskymi územiami. Fatah si upevnil svoje postavenie na Západnom brehu a Hamas v Gaze. Výsledkom je skutočnosť, že Palestínčania nehlasujú za zákonodarný zbor od roku 2006 a od roku 2008 ani za prezidenta. 

Najdôležitejším spojencom Hamasu v regióne je Irán, no výraznú finančnú a politickú podporu získal aj z Turecka. Katar je zase hostiteľom politického úradu. V októbri 2023 zaútočil Hamas na južný Izrael, pričom zabil takmer 1200 ľudí a zajal viac ako 200 rukojemníkov. V reakcii na to Izrael vyhlásil vojnu zameranú na vykorenenie skupiny. Podľa palestínskych predstaviteľov v Gaze konflikt od októbra 2023 zabil viac ako štyridsaťtisíc ľudí.

Všetci predpokladali, že zabitie Sinwara ovplyvní Hamas a jeho schopnosť odolávať a reagovať na Izraelskú armádu (ďalej IDF – Israel Defence Forces, Izraelské obranné sily). Jeho smrť je veľkou ranou, tak symbolicky, operatívne a psychologicky, ale to neznamená, že ho zničí úplne. Od svojho vzniku v roku 1987 mnohokrát prišiel o svojich politických alebo vojenských lídrov, vždy sa však dokázal vrátiť späť a pokračovať vo svojej misii „oslobodiť Palestínu“.

Objavil sa však aj názor, že ak Sinwara nahradí „umiernenejší“ vodca, jeho zabitie by mohlo uľahčiť cestu k zmiereniu medzi Hamasom a Fatahom a postupnému politickému riešeniu na oboch palestínskych územiach. Otáznym zostáva, či potenciálni noví vodcovia Hamasu ako Khaled al Meshaal alebo Khalil al-Hayya budú schopní ovplyvňovať dianie v Gaze z Kataru, kde majú sídlo. Ukazuje sa, že skôr nie, pretože od začiatku konfliktu bolo badateľné prehlbovanie rozporu medzi Hamasom v Gaze a jeho politickým vedením v Katare. Najlepším potvrdením tejto dichotómie bol samotný útok na Izrael 7. októbra 2023, ktorý Sinwar uskutočnil bez požehnania exilového vedenia v Dauhe.

Súčasný vývoj ukazuje, že napriek vyčerpanosti vojenského krídla Hamasu, nechystá sa ustúpiť ani zmieriť s Fatahom. Stručne povedané, Sinwar bol jedným v poradí mocných a vplyvných vodcov Hamasu, ktorých Izrael zabil. Jeho smrť nezmení priebeh konfliktu medzi Izraelom a Hamasom a  neprinesie ani politickú jednotu medzi Palestínčanmi. Dotlačiť obidve strany, Hizballáh a Fatah k urovnaniu si bude vyžadovať nielen čas ale aj politický kapitál globálnych a regionálnych aktérov. To sa zdá byť ešte veľmi ďaleko.

Hizballáh a jeho pozícia v konflikte

Hizballáh je libanonská šiitská politická a vojenská organizácia, ktorá vznikla v roku 1982 zjednotením niekoľkých šiitských skupín v reakcii na izraelskú inváziu do Libanonu. Izrael si uvedomuje silu Hizballahu a od októbra 2023 sa ho usiluje čo najviac ochromiť. Izraelské ozbrojené sily zaútočili na jeho infraštruktúru v južnom Libanone, zabili asi päťsto bojovníkov Hizballáhu, vrátane veľmi vysoko postavených ľudí v organizácii. 

Hizballáh je bytostne závislý od podpory libanonskej šiitskej komunity a financie (aj z Iránu) vraj prúdia cez obchodný dom al Qard al Hassan. To bol aj dôvod, prečo izraelské vzdušné sily uskutočnili 20. októbra 2024 letecké útoky na jeho najmenej deväť pobočiek. Nešpecifikovaný vysoký izraelský predstaviteľ uviedol, že cieľom izraelskej „širokej vlny útokov“ zameraných na al Qard al Hassan je podkopať ekonomickú stabilitu Hizballáhu a narušiť dôveru, ktorú má libanonská šiitská komunita, vrátane radových členov v Hizballáh.

Umožnenie prítomnosti a pôsobenia Hizballáhu na juhu Libanonu je neospravedlniteľnou chybou medzinárodného spoločenstva, ktoré nedokázalo zabezpečiť plnenie úloh stanovených rezolúciou OSN 1701 z roku 2006. Spomínaná rezolúcia stanovila územie medzi riekou Litani a libanonsko-izraelskou hranicou za hranicu kam až môžu vstúpiť „iné sily“ okrem libanonskej armády a mierových síl OSN. Monitorovanie implementácie rezolúcie OSN delegovala Libanonským ozbrojeným silám a dočasným silám OSN v Libanone (UNIFIL). Hizballáh túto rezolúciu dlhodobo beztrestne porušoval, čo dokumentujú aj tohtoročné aktivity Hizballáhu voči Izraelu. Preto je záver celkom jednoznačný, misia UNIFIL zlyhala. 

Potvrdzuje to aj odborný komentár talianskeho generála Vincenza Santa (Vincenzo Santo) v ktorom upozorňuje na nekorektný výklad tejto rezolúcie v časti hovoriacej o postavení libanonskej vlády a UNIFIL. Ide predovšetkým o slovné spojenia „bezpečnostné opatrenia“ a „všetky potrebné opatrenia“. 

Podľa neho nepochopenie ich významu zo strany libanonskej vlády hovorí o jej zjavnej zodpovednosti a rovnako neschopnosti jej bezpečnostných síl. Podľa generála ďalším vývodom je, že buď kontingenty nikdy neurobili to, čo v uznesení je napísané alebo že deklinácia v „exekutívnych príkazoch“ vrátane pravidiel angažovanosti (ROE – Rules of Engagement) bola písaná „cez ružové okuliare“. 

Z toho sa dá vyvodiť, že ak si „bezpečnostné opatrenia“ nikto nikdy nevzal k srdcu, musel to urobiť niekto iný. A toto môže byť len Izrael, hlavná obeť tohto nedostatku bezpečnosti, dodáva generál. Podľa neho, je preto veľmi zložité, ale hlavne nespravodlivé obviňovať Izrael z porušovania rezolúcie. Aj preto sme dnes svedkami toho, že Izrael je odhodlaný vojenskou silou zatlačiť Hizballáh späť od hraníc až za rieku Litani. 

Podľa izraelských vojenských predstaviteľov, aj keď IDF od začiatku pozemných operácií 30. septembra 2024 zničili približne dve tretiny raketových kapacít Hizballáhu, neznamená to, že je Hizballáh na kolenách. Naďalej predstavuje veľkú hrozbu pre severoizraelské mestá, o čom svedčí napríklad viac ako 170 odpálených rakiet z 20. októbra 2024, čo je štyrikrát viac, než bol denný priemer pred izraelskými pozemnými operáciami. 

Izraelskí vojenskí predstavitelia uviedli, že IDF očakáva dokončenie svojej počiatočnej fázy pozemných operácií v južnom Libanone v priebehu niekoľkých týždňov a čoskoro by mali byť dosiahnuté podmienky na návrat obyvateľov Izraelu do ich domovov.

Mesiac po zabití bývalého vodcu Hizballáhu Hasana Nasralláha pri izraelskom vzdušnom údere v Bejrúte si Libanonské hnutie Hizballáh zvolilo nového generálneho tajomníka. Stal sa ním šiitský duchovný Naím Kásim, ktorý bol od začiatku 90. rokov minulého storočia Nasralláhovým zástupcom. Izrael na jeho vymenovanie reagoval vyhlásením, že byť „ najkratšie slúžiacim lídrom Hizballáhu“.

Húsíovia

Jemenskí Húsíovia začali svoje pôsobenie útokmi na lodnú dopravu v Červenom mori a okolitých vodách. Vzhľadom na zemepisnú vzdialenosť a ich možnosti boli dlhodobo považovaní za „okrajového hráča“. Posledné dva roky ukazujú, že svetové spoločenstvo nemôže dovoliť, aby sa Husíiovia stali novým Hizballáhom juhu. Potom, čo uskutočnili útok dronom na Tel Aviv začiatkom októbra, stali sa tretím subjektom „osi odporu“. 

Odvetou bol nálet izraelského letectva za denného svetla na jemenský prístav pod kontrolou Húsíov, ktorý spôsobil veľa škôd na skladoch pohonných hmôt a rôznej ďalšej infraštruktúre v tomto prístave. Odstrašenie trestom zatiaľ nezabralo dostatočne, pretože nedávno sa objavili informácie, že skupina bojovníkov Húsíov so skúsenosťami s používaním rakiet a bezpilotných lietadiel prešla do Sýrie z Iraku. Miestne sýrske médiá informovali, že bojovníci Húsíov už predtým spolupracovali s Iránom podporovanými irackými milíciami v oblasti južne od Bagdadu. 

Širšia vojna na Blízkom východe. 

Od útoku Hamasu 7. októbra 2023 musí Izrael bojovať proti svojim protivníkom na mnohých frontoch – v Libanone, v Gaze a na Západnom brehu Jordánu. Okrem toho, sú tu Húsíovia v Jemene a Iránom podporované milície v Sýrii a Iraku, od ktorých sa tiež očakáva, že sa budú podieľať na boji proti Izraelu. Otázkou je do akej intenzity prerastie a akú pozíciu zaujme samotný Irán. 

Na druhej strane je potrebné podotknúť, že Izrael má podporu v západných krajinách, predovšetkým Spojených štátov, Veľkej Británie a Francúzska. Táto podpora bola badateľná bezprostredne po atentáte na Fuada Shukra, vojenského poradcu vodcu Hizballáhu v Libanone, a potom krátko nato, po zabití Ismaila Haniyeha, keď Spojené štáty začali rozmiestňovať veľké množstvo svojich síl na Blízkom východe. 

Podľa dostupných informácií Spojené štáty presunuli do regiónu 18 vojnových lodí vrátane dvoch lietadlových lodí, 11 torpédoborcov a ponorky. USA nezvyknú zverejňovať pozície svojich jadrových ponoriek, ale pretože ide útočnú ponorku so schopnosťou odpaľovať konvenčne vyzbrojené riadené strely Tomahawk, predpokladá sa, že v dosahu iránskeho územia. 

Okrem toho sú tam nasadené prostriedky letectva, vrátane najmodernejších stíhačiek vo výzbroji USA F-22 Raptor. Podľa odhadu, Spojené štáty majú v regióne viac bojových lietadiel, než koľkými disponuje samotný Izrael. Je to signál pre Irán, že Spojené štáty pomôžu brániť Izrael.

Čo ak Irán získa jadrovú zbraň?

Mnohí experti na zahraničnú politiku varujú, že Irán s jadrovými zbraňami by bol akútnou hrozbou pre Izrael a predstavoval by veľkú výzvu pre záujmy Spojených štátov a ich partnerov na Blízkom východe. 

Po prvé, existuje obava, že vlastnenie jadrových zbraní by mohlo Irán povzbudiť k agresívnejšej zahraničnej politike, a to nielen v regióne, ale prostredníctvom rastúcich vojenských a ekonomických partnerstiev s Ruskom a Čínou aj mimo neho. 

Irán poskytuje Rusku rôzne zbraňové systémy vrátane dronov a balistických rakiet kratšieho doletu používaných vo vojne proti Ukrajine. Recipročne Rusko umiestnilo s pomocou svojej vesmírnej technológie dva iránske satelity, jeden zobrazovací s vysokým rozlíšením s názvom „Kowsar“ a malý komunikačný satelit „Hodhod“. 

Po druhé, takýto vývoj by mohol viesť ďalšie krajiny v regióne, najmä Saudskú Arábiu, k snahe tiež vlastniť jadrové zbrane, čo by mohlo vyvolať nebezpečné preteky v jadrovom zbrojení na Blízkom východe. 

Je otázne, aká by bola reakcia Izraelu na takýto vývoj. Spojené štáty nikdy nezaútočili na štát s jadrovými zbraňami, urobil by to Izrael? Odpoveď je veľmi zložitá. Najpravdepodobnejšie sa bude Izrael usilovať zabrániť alebo oddialiť získanie jadrovej zbrane Iránom. V minulosti to už urobil, keď zaútočil na jadrové reaktory v Iraku (1981) a Sýrii (2007). Pravdepodobnosť sa nakoniec stala skutočnosťou 25. októbra 2024, kedy IDF zaútočili na približne 20 cieľov spojených s jadrovým výskumom a protivzdušnou obranou výskumných a výrobných objektov.

Ďalšie zlyhanie politického aj vojenského vedenia Izraelu 

Neočakávaný útok Hamasu v Pásme Gázy zo 7. októbra 2023 odhalil značné pochybenia politického aj vojenského vedenia Izraelu z uplynulého obdobia. Zlyhali predovšetkým medzinárodne uznávané izraelské spravodajské služby, ktoré nedokázali odhaliť dlhodobé prípravy Hamasu na útok proti Izraelu. Navyše Izrael podľahol klamným informáciám o nebezpečenstve na Západnom brehu Jordánu a presunul tam značné množstvo svojich vojenských síl, ktoré potom chýbali na juhu Gazy.

Útok Hamasu ukázal zraniteľnosť Izraela a potvrdil, že Hamas je ochotný riskovať aj pre neho zničujúcu odvetu. Od začiatku vojny vlani v októbri zabili Izraelčania viac ako polovicu z odhadovaných viac ako dvadsaťtisíc bojovníkov Hamasu a takmer celé politické a vojenské vedenie. 

Napriek tomu Hamas aj naďalej vedie vojenské operácie, hoci nie takého rozsahu, ako tomu bolo na počiatku konfliktu. Mnohí analytici zároveň predpokladajú, že po Sinwarovej smrti síce násilie Hamasu na nejaký čas ustúpi, no zdá sa nepravdepodobné, že by sa organizácia úplne zrútila. Aj keby sa tak stalo, ozbrojené časti Hamasu budú pravdepodobne pokračovať v boji v nejakej inej forme. 

Cesta k spravodlivému a trvalému riešeniu

Niektorí svetoví lídri predpokladali, že zabitie ostatných dvoch politických lídrov Hamasu Ismaila Haniyaha (Ismail Haniyah) v júli 2024 a jeho nástupcu Yahyu Sinwara (Yahya Sinwar) v októbri 2024, by mohlo byť vhodnou chvíľou pre Izraelčanov, aby vyhlásili víťazstvo, vrátili sa domov a odovzdali Pásmo Gazy pod medzinárodnú správu, ktorá by zabezpečila obnovu a prestavbu. 

S týmto posolstvom od amerického prezidenta prišiel aj americký minister zahraničných vecí Antony Blinken, ktorý sa 22. októbra stretol v Jeruzaleme s izraelským premiérom Benjaminom Netanjahuom.  Blinken naliehal na Netanjahua, aby využil smrť vodcu Hamasu Yahyu Sinwara na zabezpečenie prímeria a dohody o prepustení rukojemníkov v pásme Gazy. Obaja tiež diskutovali o pokračujúcom diplomatickom úsilí ukončiť boje v Libanone a umožniť civilistom vrátiť sa do svojich domovov pozdĺž hranice.

Podľa zverejnených reakcií, takýto smer politiky, vedúci k formálnemu prímeriu je zatiaľ v Izraeli nepriechodný. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu a najmä jeho pravicoví partneri v jeho vládnej koalícii tvrdia, že Hamas je potrebné poraziť a že vojenský tlak, na rozdiel od v nesprávnom čase dohodnutej dohody, je najlepší spôsob, ako priviesť rukojemníkov domov. 

Odôvodňujú to tiež tým, že nie je to po prvý raz, čo bol Hamas zatlačený do kúta a vždy sa nejakým spôsobom z toho dostal. Navyše majú obavy, že v prípade opätovného vzplanutia nepokojov, Hamas by vylepšenou taktikou vedenia boja v mestskom prostredí spôsobil ešte väčšie straty, ktoré by ešte viac ovplyvnili mienku bežných Izraelčanov ako aj pohľad medzinárodného spoločenstva na tento konflikt. 

Táto politika určite nie je po vôli ani krajinám (Katar, Egypt, Saudská Arábia, Čína, Rusko a ďalšie), ktoré sa z rôznych pohnútok snažili vyjednať „zmierenie“. Moskva a Peking už začiatkom tohto roka usporiadali rokovania o zmierení, ale nedosiahli žiadny pokrok pri preklenutí priepasti medzi oboma stranami. 

Tri arabské štáty (Katar, Egypt a Saudská Arábia) verejne nekomentovali Sinwarovo zabitie, ale je veľmi pravdepodobné, že sa budú snažiť využiť jeho zabitie na posilnenie politického krídla Hamasu prísľubmi politickej, diplomatickej a finančnej podpory. Problém je o to zložitejší, že vojenské krídlo Hamasu sa nechystá ustúpiť a zmieriť sa s Fatahom a vplyv spomínaných arabských štátov je minimálny, možno s výnimkou Kataru vďaka  jeho dlhotrvajúceho vzťahu s politickým krídlom hnutia. 

Pre Egypt a Saudskú Arábiu je dôležité každé zmysluplné politické riešenie, ktoré by viedlo k palestínskej samospráve v Gaze. To by si však vyžadovalo zmierenie medzi Hamasom a Fatahom, ale to je v nedohľadne. 

Z úplne iných pohnútok sa o „zmierenie“ pokúša Irán. Iránsky minister zahraničných vecí Abbás Araghčí absolvoval v októbri „okružnú cestu“ po arabských štátoch v regióne so snahou prinútiť ich, aby odradili Spojené štáty od používania svojich síl so sídlom v arabských krajinách na podporu izraelskej odvety proti Iránu a nedovolili Izraelu použiť ich vzdušný priestor na očakávaný izraelský letecký útok. 

Strategickým cieľom tohto úsilia je prinútiť americké sily, aby odišli zo Stredného východu. Na tlačovej konferencii v Kuvajte Araghči „tajuplne“ poznamenal, že Izrael vie, čo môže Irán urobiť v prípade, že Izrael zaútočí na kritickú infraštruktúru Iránu. 

Tieto cesty asi neboli celkom úspešné, pretože následne 21. októbra stroho pohrozil arabským štátom, na území ktorých boli alebo sú rozmiestnené americké sily, nešpecifikovanými krokmi. Okrem arabských štátov Araghči telefonoval s generálnym tajomníkom OSN A. Gutteresom, francúzskym ministrom zahraničných vecí J.-N. Barrotom a k tejto téme vystúpil aj na summite združenia 3+3, ktorej členmi sú okrem Iránu ešte  Rusko, Turecko, Azerbajdžan, Gruzínsko a Arménsko. 

To však neznamená, že by Izrael úplne ignoroval mierové návrhy. Spravodajský portál Axios informoval, že kancelária izraelského premiéra Benjamina Netanjahua dala nedávno americkým predstaviteľom dokument o podmienkach Izraela na prímerie a diplomatické riešenie ukončenia vojny s Hizballáhom. Podľa portálu Izrael trval na tom, aby sa izraelským obranným silám umožnilo zapojiť sa do „aktívneho presadzovania“ s cieľom zabrániť Hizballáhu v prezbrojovaní a obnove infraštruktúry v blízkosti izraelsko-libanonskej hranice. 

Izrael tiež požadoval, aby letectvo IDF mohlo „voľne pôsobiť“ v libanonskom vzdušnom priestore. Uvedené izraelské požiadavky prišiel 21. októbra do Bejrútu prediskutovať s vysokými libanonskými predstaviteľmi osobitný vyslanec USA Amos Hochstein.

Medzinárodní pozorovatelia sa zhodujú, že je málo pravdepodobné, že Libanon, Organizácia Spojených národov a medzinárodné spoločenstvo prijmú akékoľvek izraelské podmienky, ktoré by umožnili pokračovanie izraelských operácií na libanonskom území. 

Rovnako je málo pravdepodobné, že by aj Hizballáh prijal tieto podmienky. Ten už skôr naznačil, že nie je ochotný súhlasiť so samostatnou dohodou, ktorá nezahŕňa ukončenie izraelských operácií v pásme Gazy. To by vylučovalo dohodu o návrate k rezolúcii BR OSN č. 1701 bez prímeria v pásme Gazy. 

Po celý čas vojenských aktivít pokračovali v regióne aj diplomatické rokovania o vyriešení súčasného konfliktu v regióne. Na jednej strane sú to USA s izraelskými, egyptskými a katarskými diplomatmi so snahou vyrokúvať dohodu, ktorá by viedla k deeskalácii na všetkých frontoch konfliktu. Dosiahnutie dohody, ktorá by vyhovovala všetkým účastníkom je však v nedohľadne. 

Najviac informácií je o návrhoch týkajúcich sa riešenia Pásma Gazy, ktoré však zatiaľ neviedli k žiadnemu posunu. Izrael požaduje ponechanie jeho síl vo Filadelpskom koridore, ktorý je na hranici medzi Egyptom a Gazou, s čím nesúhlasí ani Hamas a ani Egypt. Egypt považuje prítomnosť Izraela v tejto oblasti za porušenie Filadelpskej dohody z roku 2005. Argumentom Izraela je, že Egypt nezabezpečil v súlade s dohodou také stráženie hranice, ktoré by zabránilo pašovaniu cez hranicu s Gazou. 

Okrem toho Izrael požaduje prístup k východo-západnému koridoru Netzarim, ktorý rozdeľuje pásmo Gazy. Hamas požaduje stiahnutie všetkých izraelských síl z Gázy. A nakoniec je tu nevyriešená otázka rukojemníkov, ktorá je pre Izrael prvým krokom k začatiu rokovania o prímerí.

Čo sa týka Gazy, z izraelskej strany sa objavujú prvé „domáce“ pokusy minimálne zistiť názory v užšom a širšom ponímaní. Jedným z prvých bola konferencia pod holým nebom s názvom „Príprava na obnovenie osídlenia Gazy“ zorganizovaná 21. októbra 2024 na hraniciach Pásma Gazy. Zúčastnili sa jej okrem židovských osadníkov aj niektorí ministri Netanjahuovej vlády. Závery konferencie sa dajú zhrnúť do nasledujúcich bodov:

• súčasný premiér nemá v úmysle znovu udržiavať v Gaze trvalú prítomnosť vojenských síl (Izrael stiahol svoje jednotky z územia Gazy v roku 2005;)
• nebol predstavený žiadny návrh vládneho plánu na spravovanie územia Gazy;
• uvažuje sa nad možnosťou obnovenia izraelských osád v Gaze. S tým je spojený návrh vládnej podpory prípadnej emigrácie Palestínčanov do iných krajín. Podľa ministra národnej bezpečnosti Itamara Ben-Gvira by to bolo „… najlepšie a najmorálnejšie riešenie“ 
• Je však málo pravdepodobné, že by medzinárodné spoločenstvo súhlasilo s takýmto riešením. Väčšina svetových mocností totiž považuje osady postavené na území Palestíny za nezákonné podľa medzinárodného práva a ich rozširovanie za prekážku mierového riešenia izraelsko-palestínskeho konfliktu. 

Vklad Európy do riešenia problémov v regióne.

EÚ spolu s Veľkou Britániou musí začať s väčšou vervou spolupracovať na riešení súčasného konfliktu na Strednom východe a to počnúc potrebnou pomocou pre radových Palestínčanov a končiac tvrdými opatreniami voči hlavnému iniciátorovi problémov v regióne, Iránu. 

Existuje dostatok možností, od politických dohôd až po uvalenie tvrdých sankcií voči nemu. Kľúčovú rolu v regióne musia zohrávať štruktúrované spojenectvá. Prvým pozitívnym príkladom je spoločné rokovanie Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive (angl. skratka GCC) a EÚ 16. októbra 2024 v Bruseli, ktorého témou bolo „Strategické partnerstvo za mier a prosperitu“, ktorého výsledkom je odhodlanie usilovať sa o posilnenie bezpečnosti a deeskaláciu v záujme oboch regiónov. Podpora sa očakáva aj od nearabských krajín ako je Azerbajdžan a Turecko (členovia zduženia 3+3), ktorí sú bytostne spojení s regiónom.

Asi najzložitejšia ale zároveň najdôležitejšia súčasť úspechu bude dôveryhodná stratégia boja proti iránskemu vplyvu. Bezpečnostní analytici upozorňujú, že Európa bude musieť zaviesť koordinovaný postup voči viac či menej spiacim islamským teroristickým bunkám napojeným predovšetkým na Irán. 

To si bude v prvom rade vyžadovať identifikáciu hrozieb a prípravu kapacít na presadzovanie práva. Spomínajú sa aj také opatrenia ako je zatváranie mešít, kultúrnych centier a falošných organizácií pre ľudské práva, ktoré Irán využíva na formovanie mienky vo svoj prospech.

Dlhodobý vývoj v regióne ukázal, že len politické opatrenia zrejme nebudú stačiť. Dôležitý bude tiež koordinovaný postup vo vojenskej sfére predovšetkým voči vojenským skupinám ako sú šiitské polovojenské jednotky v Iraku ale tiež jemenskí Húsíovia, z ktorých sa postupne stáva „Hizballáh juhu“. 

Mnohí politici si možno mysleli, že vznik konfliktu v Gaze sa týkal len Palestíny. Prispievali k tomu aj dezinformačné kampane, ktoré boli sprievodným znakom doterajšieho konfliktu. Skutočným motívom je snaha Teheránu o dominantné postavenie na Strednom východe, k čomu využíva rozpory medzi politickým a vojenským vedením Palestíncov reprezentovaných v Pásme Gazy Hamasom a na Západnom brehu Fatahom. 

Vytvorenie a aktivity tzv. osi odporu reprezentovanej okrem Hamasu aj Hizballáhom v Libanone, Húsíimi v Jemene a ďalšími militantnými zložkami v Sýrii a Iraku potvrdzujú, že nitkami v pozadí ťahá Irán. Izraelskí predstavitelia si po roku existencie konfliktu uvedomujú, že pokiaľ nedôjde k neutralizácii škodlivého vplyvu Iránu, nie je možné dosiahnuť trvalý mier a s tým spojený rozvoj regiónu.

Na záver budem parafrázovať slová amerického experta Stevena Cooka z Nadácie Eni Enrico Mattei pre štúdium Blízkeho východu a Afriky pri Council on Foreign Relations (CFR), ktorý povedal: „ …v regióne Stredného východu existuje určitá dvojkoľajnosť. Na jednej strane je tu regionálny konflikt medzi Izraelom a Iránom, ktorý podporujú ďalší neštátni aktéri známi pod názvom „os odporu“, ale zároveň je v regióne aj skupina krajín, ktoré sa naďalej zaujímajú o hospodársky rozvoj. A napriek tomuto konfliktu, napriek akejkoľvek solidarite, ktorú majú ich ľudia s palestínskym ľudom, zostávajú oddaní regionálnej integrácii vrátane Izraela, pretože Izrael je jeho neoddeliteľnou súčasťou.“