„Svet bez jadrových zbraní“. Cieľ, ktorý Barack Obama definoval v svojej reči pri podpise zmluvy New START v Prahe. O 14 rokov neskôr však ruský prezident Putin hlási, že Rusko zastavuje svoju účasť na zmluve New START a to práve vo vypätej situácií akú možno dnes sledovať. 

Prezident Putin neprekvapivo uviedol, že k tomuto kroku ho donútil Západ. Pozastavenie účasti definuje ako reakciu na pomoc Ukrajine zo strany Spojených štátov amerických a želanie západu o „strategickú porážku“ Ruska na Ukrajine, na základe čoho nemôže vpustiť amerických inšpektorov do jadrových zariadení.  

Dočasná pauza, nie koniec

Moderná architektúra kontroly a nešírenia jadrových zbraní sa za posledné roky otriasa v základoch. Zmluva o likvidácií rakiet stredného a krátkeho doletu (INF) bola vypovedaná v roku 2019 a rok na to USA odstúpilo zo Zmluvy o otvorenom nebi, ktorá povoľovala pozorovacie lety nad územím jej účastníkov. Pozastavenie účasti na zmluve New START predstavuje narušenie posledného pilieru kontroly jadrových zbraní medzi USA a Ruskom, nie však jeho pád. 

Vladimír Putin totiž dôsledne zdôraznil, že sa nechystá od zmluvy odstúpiť a Lavrov doplnil, že Rusko neplánuje zvyšovať počet jadrových hlavíc nad zmluvne povolenú úroveň. Ruské kroky pripomínajú kroky Iránu v kontexte zmluvy JCPOA. Aj keď boli okolnosti diametrálne odlišné, Irán taktiež pozastavil svoju účasť na zmluve a aj keď z nej oficiálne nikdy neodstúpil, prestal dodržiavať jej ustanovenia. 

Čo však znamená pozastavenie účasti v prípade Ruska? Zmluva umožňuje obom stranám vykonať ročne 18 inšpekcií jadrových zariadení a práve návštevy amerických inšpektorov už Rusko ďalej neumožní. 

Status quo to však nezmení, keďže inšpekcie boli pozastavené najprv kvôli pandémii COVID-19 a od začiatku vojny Rusko nepovolilo vstup amerických inšpektorov do jadrových zariadení. 

Môžu sa však zmeniť iné kontrolné mechanizmy, napríklad výmena dát o pohybe jadrových zbraní alebo ďalších súvisiacich zmenách. Úplné zatvorenie okna transparentnosti medzi jadrovými superveľmocami by ešte viac zvýšilo neistotu a obavy o kvantitatívnom a kvalitatívnom navyšovaní jadrových arzenálov. 

Aj z tohto dôvodu ruské ministerstvo zahraničných vecí uviedlo, že bude ďalej dodržiavať výmenu informácií o plánovaných štartoch interkontinentálnych balistických rakiet a balistických rakiet odpaľovaných z ponoriek podľa Dohody o oznamovaní štartov balistických rakiet z roku 1988. 

Použitie jadrových zbraní

Nič sa nemení ani v otázke možnosti použitia taktických jadrových zbraní, ktorými Rusko disponuje, keďže zmluva New START obmedzuje len strategické jadrové zbrane. 

Prezident Putin niekoľkokrát naznačoval možné použitie jadrových zbraní, čo je však stále nepravdepodobné. Použitie taktickej jadrovej zbrane na bojisku by neznamenalo oslabenie Ukrajiny, práve naopak. 

Okrem toho, že by Vladimír Putin vytvoril rádius neobývateľného územia v krajine, ktorú podľa jeho slov oslobodzuje, spôsobil by ešte väčšiu izoláciu Ruska a pravdepodobné zapojenie Západu do vojny. 

Taktiež by pravdepodobne prišiel o Čínu ako spojenca, ktorá niekoľkokrát odsúdila vyhrážanie sa použitím jadrových zbraní a musela by odsúdiť kroky Ruska, ak by nechcela prísť o spoluprácu so Západom, ktorá je pre ňu ekonomicky i politicky veľmi dôležitá.

Politická páka

Kroky ruského prezidenta jasne naznačujú, že ide o politické rozhodnutie, ktoré má vyvinúť tlak na obmedzenie vojenskej a ekonomickej podpory Ukrajine zo strany Západu. 

Kremeľ tým zrejme chce vytvoriť priestor na ďalšie vyjedávanie, kedy bude podmieňovať svoj návrat k dohode výmenou za ústupky Západu. Je naivné si myslieť, že Vladimír Putin týmto dostáva USA do pomyselného šachu, keďže Rusko potrebuje zmluvu New START rovnako ako USA, ak nie viac. 

Rusko má jediného strategického spojenca, ktorým je Čína, ktorá plánuje do roku 2035 zvýšiť svoj jadrový arzenál na úroveň 1500 jadrových hlavíc. Vojenské spojenectvo medzi Čínou a Ruskom by znamenalo vytvorenie najväčšej kombinovanej jadrovej armády na svete. 

USA by potom mohlo, tentokrát oprávnene, požadovať o zapojenie Číny do dohody. Ani pre jednu krajinu totiž nie je výhodné investovať ešte viac prostriedkov do jadrových zbraní, na ktorých sa však všetci zhodujú, že by nemali byť nikdy použité. 

Taktiež je pre Rusko nevýhodné pri svojej ekonomickej situácii investovať do jadrového arzenálu, kým USA vyrábajú technologicky vyspelejšie konvenčné zbrane, ktorých použitie by nebolo ostrakizované ako v prípade jadrových zbraní.   

Zastaralá zmluva

Platnosť zmluvy New START skončí 11. februára 2026. Do tohto času by sa veľmoci mali snažiť o návrat k dodržiavaniu zmluvy. Snaha o návrat však vôbec nemala byť náplň najbližších rokov. 

Dohoda je zastaralá a neodzrkadľuje súčasné hrozby. Krajiny by sa mali sústrediť na diskusie týkajúce sa hypersonických jadrových zbraní, zahrnutia taktických jadrových zbraní alebo vyriešiť otázku zahrnutia protiraketovej obrany. 

Namiesto týchto otázok sa medzinárodné spoločenstvo musí venovať znovunastoleniu strategickej stability. Problémy kontroly jadrových zbraní sa zbytočne vracajú späť o 15 rokov.

To všetko sa deje v kontexte vysokej nestability. Čína zvyšuje svoj jadrový arzenál, Severná Kórea testuje svoje balistické rakety a posiela ich smerom na Japonsko. Irán predstavuje ďalšie riziko, keďže začal obohacovať urán na úroveň 84%, čo je už len malý krok k dosiahnutiu obohatenia 90%, čo umožňuje výrobu jadrovej zbrane. 

Spomenuté krajiny sú nie náhodou tými, ktoré sa buď zdržali alebo ani neodsúdili ruskú agresiu na Valnom zhromaždení OSN. Vytvára sa teda situácia, kedy Rusko a jeho spojenci odstupujú od existujúcich bezpečnostných zmlúv alebo sa zdráhajú uzavrieť nové. 

Práve to by malo byť výstrahou a motiváciou pre Západ na podniknutie krokov, ktoré ideálne mierovou cestou znemožnia vytvorenie vojenskej aliancie nedemokratických štátov ašpirujúcich zmeniť geopolitickú rovnováhu

Veľký malý úspech

Pred začiatkom vojny na Ukrajine boli však signály pozitívnejšie. Príchod Joe Bidena a najmä odchod Donalda Trumpa predpokladal ukľudnenie vzťahov, zmenu komunikácie so spojencami a väčšiu podporu multilaterálnych dohôd, ktorých Donald Trump nebol veľkým fanúšikom. 

Niektoré nádeje, ktoré sa vkladali do nového amerického prezidenta, však neboli naplnené. Príkladom môže byť chýbajúca komunikácia so spojencami pri stiahnutí vojsk z Afganistanu, alebo podpísanie dohody AUKUS poza chrbát európskych spojencov.

V oblasti kontroly jadrových zbraní sa však podaril prezidentovi Bidenovi veľmi dôležitý krok, a to dosiahnuť dohodu o predĺžení zmluvy New START s Ruskou federáciou. Pri vláde Donalda Trumpa to nebolo isté, keďže okrem iného podmieňoval predĺženie zmluvy účasťou Číny, čo bolo málo pravdepodobné. 

Jej ustanovenia síce experti označovali ako efektívne, ale súčasná situácia a technologický pokrok si vyžadujú ich rozšírenie.

Na stole sú otázky obranných systémov, striel s plochou dráhou letu (glide vehicles), či už obyčajné alebo hypersonické nekonvenčné zbrane, nestrategické jadrové zbrane a taktiež ďalšie aspekty, medzi ktoré môžeme zaradiť aj samotné množstvo rozmiestnených jadrových hlavíc, ktoré je v súčasnosti obmedzené počtom 1550.

Potenciálna sila

Čo zmienené číslo hlavíc vlastne evokuje? Len málokto rozumie všetkým konsekvenciám, ktoré by útok s týmto množstvom hlavíc znamenal. Všetci však poznajú prípad pádu jadrovej bomby na Hirošimu a Nagasaki. Boli to bomby, ktoré mali silu výbuchu 15 kiloton. V súčasnosti sú takéto hlavice skôr považované za hlavice s nižšou jadrovou náložou.

Priemerná dnešná hlavica môže mať v až 100 kiloton, ako napríklad v prípade typu W-76. Takáto hlavica by napríklad dokázala zničiť celú Bratislavu, usmrtila by takmer stotisíc ľudí a ďalších takmer 150-tisíc by vážne zranila.

Ide pritom iba o jednu hlavicu, naloženú na interkontinentálnej balistickej strele (ICBM). ICBM môžu byť podľa zmluvy rozmiestnené v maximálnom počte 700 a na jednej môže byť naložených aj viacero hlavíc.

Znamená to, že 1550 hlavíc môže byť odpálených naraz, čo by spôsobilo nepredstaviteľné škody na životoch a majetku. Tam to však nekončí. New START síce upravuje počet rozmiestnených hlavíc, neupravuje však počet hlavíc, ktoré sú “v sklade“. Takých má, podľa najnovších informácií Rusko 6257 a USA 5600.

Ako z toho von?

Ak chcú veľmoci udržať kontrolné mechanizmy vysoko a počet jadrových hlavíc nízko, potrebujú dohodu. Také dohody už existujú, od množstva z nich však signatári odstúpili, a to najmä zo strany USA. Dôvody odstúpenia od zmlúv boli viac či menej relevantné. 

New START, zmluvu ktorá bola zachránená a je jedným z nástrojov ako udržať mier medzi krajinami a minimalizovať riziko eskalácie konfliktu, čaká ťažká skúška.

Niektoré aspekty zmluvy sa týkajú oboch strán rovnako. Jedná sa napríklad o samotný počet hlavíc, ktorý je veľmi vysoký. Nikto však neočakáva, že sa v roku 2026 krajiny odhodlajú ku global zero, teda zbavenia sa všetkého jadrového arzenálu tak, ako o tom hovoril prezident Obama v Prahe pri podpise New START. 

Ďalším prejednávaným aspektom by mala byť problematika zahrnutia nukleárnej triády, teda pozemných, vzdušných a vodných síl. Krajiny si dnes môžu vybrať štruktúru svojho arzenálu, čo napríklad predchodca zmluvy nedovoľoval. Ešte dôležitejšie môže byť stanovenie limitov pre spomínané nenasadené nosiče ( non-deployed delivery vehicles) a nenasadené hlavice (non-deployed nuclear warheads).

Pre korektnosť je nutné povedať, že New START určuje ako majú byť tieto strely a hlavice uskladnené, ako ďaleko musia byť od už rozmiestnených striel, alebo akým spôsobom majú byť skladované. New START určuje aj unikátny systém kontroly, ktorý dovoľuje inšpektorom zmluvných strán navštíviť 18-krát do roka druhú krajinu a skontrolovať, či dodržuje záväzky vyplývajúce zo zmluvy.

Obranné systémy ako problém

Krajiny však majú množstvo výhrad, ktoré sa netýkajú len štrukturálnych problémov. Sú to výhrady, ktoré takmer zabránili predĺženiu zmluvy na začiatku roku 2021. Jednou z nich sú obranné systémy USA na území Spojených štátov ale aj v krajinách spojencov.

Tieto obranné systémy, pozostávajúce nielen zo samotných antiraketových systémov, ale aj z radarov, kontrolných a riadiacich centier, sú jedným z problémov ruskej strany. Vladimír Putin, ruský prezident, tvrdí, že obranné systémy USA a spojencov dokážu znehodnotiť ruský jadrový arzenál, keďže ruské strely budú v prípade útoku jednoducho vychytané.

Mohla by to byť pravda, ak by sa jednalo o strely krátkeho alebo stredného doletu, ale nie v prípade striel dlhého doletu (ICBM). Podľa Nuclear Threat Initiative (NTI) je protiraketová obrana efektívna pri strelách krátkeho a stredného doletu, ale pri strelách dlhého doletu je zachytenie strely výrazne náročnejšie.

Až do nedávna nebolo isté, či je protiraketová obrana vôbec schopná takúto strelu zachytiť. Pred niekoľkými mesiacmi prišla správa, že USA sa strelu dlhého doletu zachytiť podarilo, ale jednalo sa len o jednu strelu v móde testovania. Rusko teda nie je krajina, ktorú by mali konsternovať americké obranné systémy.

Popravde, efektivita amerických obranných systémov by mala byť starosťou práve USA, keďže Ruská federácia disponuje zbraňami, ktoré by dokázali preniknúť cez americkú obranu veľmi jednoducho a tým sa dostávame aj k jednej z výhrad USA.

Ruské hypersonické zbrane, akým je napríklad Avangard, sú odpálené do vyššej časti atmosféry podobne ako ICBM, potom však klesnú a letia rýchlosťou 1,6km za sekundu, čiže sú veľmi ťažko spozorovateľné radarmi. Na rozdiel od ICBM sú veľmi presné a predstavujú nebezpečnú predzvesť závodov v zbrojení v budúcnosti.

Keďže USA dokázateľne nedisponujú takýmito zbraňami, nachádzajú sa v strategickej nevýhode v porovnaní s Ruskom. V čom majú ale Spojené štáty výhodu, sú konvenčné zbrane v rámci systému Conventional Prompt Global Strike. Tento systém bol vyvinutý USA a jeho rakety dokážu v priebehu hodiny zasiahnuť akékoľvek miesto na zemi.

Takýto útok bezpochyby dokáže spôsobiť vysoké škody, obranné systémy by nedokázali zachytiť ICBMs naložené konvenčnými hlavicami. Strely by dokázali zasiahnuť mestá, aj keď konvenčné strely by boli efektívnejšie pri použití na bojisku alebo proti konkrétnym cieľom ako sú ponorky alebo bojiská, kvôli ich nižšej sile výbuchu.

Faktom je, že konvenčných, teda nejadrových zbraní má USA značne viac ako Rusko. Na druhej strane Rusko disponuje nestrategickými jadrovými zbraňami, ktorých má 10x viac. Sú to stále zbrane s jadrovými hlavicami, ich sila výbuchu je však nižšia ako pri bežných jadrových zbraniach a sú určené najmä pre použitie v boji alebo na malé ciele.